Otvoril srdce pre každého

Emeritný opát Bronislav Ignác Kramár OPraem bol v poradí 50. opátom kanónie želivských premonštrátov. Symbolicky 20. júna 2020 na deň liturgickej spomienky Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, ktorého bol horlivým ctiteľom, odišiel do večnosti. 
Peter Slovák 10.07.2020
Otvoril srdce pre každého

Popiska: Bronislav Ignác Kramár (1945 – 2020) opátske heslo Durum patientia frango - aj ťažké veci znášať s trpezlivosťou žil naplno. Snímka: archív rehole

Nedá mi, aby som sa nepodelil o skúsenosti s kňazom, ktorý mal vždy načúvajúce srdce. Tu je niekoľko postrehov z jeho kňazského života. Ignác Kramár sa narodil 31. októbra 1945 v Slovenskej Novej Vsi. Odmalička disponoval veľkou ochotou pomáhať. Vždy vravieval, že tam prežil radostné detstvo. Ako spomínala jeho zbožná mama, zastal si akúkoľvek úlohu v domácnosti: „Aj vylíčil, keď bolo treba.“

V treťom ročníku Strednej zdravotnej školy v Trnave v ňom dozrela túžba stať sa kňazom. V úsilí ho povzbudzoval a duchovne viedol Ján Repiský, ktorý v tom čase pôsobil na biskupskom úrade ako ceremoniár. Vďaka Bohu prišlo politické uvoľnenie, a tak začali na teologickú fakultu v Bratislave prijímať študentov nielen z gymnázií. V jeho prípade to bolo na druhý raz.

Diakonskú vysviacku prijal z rúk vtedy na Slovensku posledného aktívneho rožňavského biskupa Róberta Pobožného (1890 - 1972). 
 

Príklad nielen pre kňazov
 

Za kňaza ho 19. júna 1971 vysvätil českobudějovický biskup Josef Hlouch (1902 - 1972) v Trnave. Prvým kaplánskym miestom sa stalo Nové Mesto nad Váhom. Farárom v Čachticiach bol v rokoch 1973 – 1983 a v tom istom roku odišiel do Paty, kde pôsobil až do roku 1999.

Miloval svojich farníkov a tí mu svoju náklonnosť prejavovali aj po odchode z farnosti. Nezabúdali na neho. Svoje pastoračné pôsobiská sa usiloval pozdvihnúť materiálne i duchovne. Svedčia o tom mnohé kňazské a rehoľné povolania, ktoré vzbudil.

Svoje o tom vie aj farár z Jaslovských Bohuníc Marián Vivodík (49): „Moje povolanie dozrievalo pod jeho krídlami. Bol to on, ktorý mi dal čítať prvú náboženskú literatúru, povzbudzoval v práci s mladými, učil ma mnohým veciam. Aj manuálne nás zapájal do práce. Brával nás často na duchovné výlety či púte.

Naučil ma - a v tom bol pre mňa vzorom, ako sa prihovoriť každému človeku a ako byť ku každému štedrý. Vždy mal v kufri auta niečo, čo rozdával. Ďakujem mu za príklad obetavého kňaza, za to, že som mohol byť jeho súčasťou. Za usmernenia v seminári, ale aj v pastorácii mladého kňaza. Nech mu Pán odmení jeho ľudskú dobrotu nebeským dobrom.“
 



Rehoľná cesta
 

Mnohí netušili, že mladí kňazi Ignác Kramár a Jozef Labuda navštevovali v Havlíčkovom Brode opáta Bohumila Víta Tajovského (1912 – 1999). Zoznámila ich Emanuela Mária Mesíčková SPraem (1912 – 1982). V domove pre seniorov v obci Věž totiž počas komunizmu pôsobili sestry premonštrátky. Keďže opát Tajovský nemal štátny súhlas, chodieval tam spovedať a slúžiť sväté omše.

Po náležitej príprave si Ignác Kramár tajne v roku 1976 obliekol rehoľné rúcho a v roku 1979 zložil večné sľuby. Aj na základe odporúčaní opáta Tajovského ho 19. februára 1999 zvolili za opáta koadjútora. Opátsku benedikciu prijal 17. apríla 1999 z rúk pražského arcibiskupa, kardinála Dominika Duku. Zo zdravotných dôvodov odstúpil v roku 2013.
 

V Želive vykonal veľa dobrého
 

K jeho pôsobeniu v kanónii sa nám vyjadril aj súčasný opát Jaroslav Jáchym Šimek OPraem (68): „Stretávali sme sa na kapitulách našej kanónie. Vnímal som ho ako kňaza skutočne Bohom požehnaného, ktorý má v láske všetkých ľudí okolo seba. Jeho hlavným znakom bola dobrota a záujem o každého z bratov.

Bol skutočne náš otec, veľkorysý, srdečný, chápajúci. Čo sa týka účinkovania v Želive, najviac by som vyzdvihol snahu čo najviac otvoriť kláštor verejnosti. Počas jeho služby v opátstve sa začalo s rekonštrukciou kláštora, čo bolo práve spojené s touto víziou. Začali sa tu konať rôzne duchovné stretnutia, semináre, kultúrne podujatia a podobne.

Svojím pričinením priviedol do našej kanónie niekoľko mladých bratov, ktorí sú pre ňu reálnym prínosom. Myslím, že môžem povedať, že nám týmto všetkým odkázal i túžbu v tomto jeho duchu ďalej pokračovať, ísť ďalej v stopách, ktoré tu zanechal.“ 

Prostredie kláštora sa stalo duchovnou oázou pre veriacich i hľadajúcich.

Opát Bronislav Ignác Kramár OPraem dôsledne napodobnil zakladateľa rehoľného spoločenstva sv. Norberta (1082 – 1134): „Bol som pri dvore, žil som v kláštore, stál som vo vysokých čestných úradoch Cirkvi a všade som sa naučil, že nie je nič lepšie, ako odovzdať sa celkom Bohu.“

Nech mu dobrotivý Boh odplatí jeho pastiersku starostlivosť a udelí odpočinutie večné.