Posledná kázeň nebola z kazateľnice

Nebeský Otec riadi životy a cesty svojich detí. Veríme, že vždy dokonale správne. Nečakane a náhle vo veku 52 rokov 11. marca navždy opustil farníkov z Kráľovej pri Senci ich duchovný otec Tomáš Kuľka. To čo zostalo nevypovedané exponovalo ako kazateľský impulz. 
 
Martin Kardoš 14.06.2019
Posledná kázeň nebola z kazateľnice

Obetavý kňaz urobí pre farníkov viac ako vyhlásený kazateľ. Snímka: Katarína Husenicová-Rogelová

Duchovne výpovedný život kňaza dokáže pozitívne ovplyvniť veriaceho aj pri odchode kňaza do večnosti. Je utorok a od včera čakám na dohodnutý mail. Napadne mi, že asi zabudol, ale veľkodušne to ospravedlním, veď každý má právo zabúdať. Chcem sa pripomenúť, a tak pošlem smsku. Nebudem mu predsa vyvolávať ako iní, ohodnotil som správnosť rozhodnutia.

Podvečer sa v kostole zišlo zopár veriacich a ja medzi nimi. Je niekoľko minút pred svätou omšou a pán farár sa ešte neukázal. Votrela sa mi uštipačná myšlienka: Má to z fary najďalej. Veľkodušne zápasím s posudzovaním. Možno si zdriemol, veď každý má právo občas zaspať a zvony ho zobudia. Vonku padá súmrak, zvony utíchli. Kostolník odchádza na faru. Bez výsledku. Vstávam a idem pomôcť, veď som správne vychovaný.

Pouličné lampy začínajú vrhať tiene.  Spoza zatiahnutých žalúzií na fare prenikajú lúče rozsvietenej lampy. Volám záchranný systém. Hasiči prišli prví a začali skúšať odolnosť vchodových dverí. Záchranári kládli otázky, zisťovali čo by im mohlo pomôcť ušetriť drahocenné sekundy. Zatiaľ dvere nepovolili, záchranári riešia stav a kapacitu akumulátora v sanitke. Policajti stoja obďaleč a ja si predstavujem absurdnosť situácie keď sa otvoria dvere a pán farár povie: chlapi, veď ja vám otvorím keď chcete ísť dnu. Presúvame sa k oknu, sklo ľahšie povolí. Poddalo sa.

Zdravotníci začali preteky s časom. Neviem akú dĺžku mala chvíľa pokiaľ pomalým krokom vyšli z fary a pochopil som čo znamenajú slová: už tu nemáme čo robiť. Začal sa mi v hlave premietať film. V nedeľu som pána farára videl v kostole, včera sme si na ulici kývli, dnes mi už však neodpísal na správu a neprišiel do chrámu. Stavba vlastnej pyšnej veľkodušnosti sa začala rozpadávať a vo svetle situácie som videl tieň myšlienok ktorými som ubližoval.

Posledná kázeň kňaza bola bez slov a prinútila ma zamyslieť sa. Od tohto okamihu, keď niekto mešká na stretnutie, verím jeho vysvetleniu. Neodchádzam od pracovného stola bez toho, aby som upratal a z domu, aby som sa nerozlúčil. Najmä však ďakujem za zvuk budíka pretože viem, že som ešte dostal šancu.