Editoriál 10/2024

Dodnes mi znie v ušiach potlesk, ktorým sme v auguste 2022 vyprevádzali rakvu kardinála Jozefa Tomka z Katedrály sv. Martina v Bratislave na púť do Katedrály sv. Alžbety v Košiciach. Aj keď nám po tvárach tiekli slzy, usmievali sme sa. Chlapec z Udavského sa vracal domov.
Zuzana Artimová 05.03.2024
Editoriál 10/2024

Je tajomstvom, prečo a ako si Pán Boh nasmeruje naše životné cesty. Ak prijmeme Boží plán do svojho života, začnú sa diať takmer neuveriteľné veci. Jozef Tomko o tom vedel svoje. Prežil mimoriadne požehnaný, dlhý a prácou pre Cirkev naplnený život.

Pre každého bol zážitok stretnúť ho, a kde sa objavil, tam na seba strhával pozornosť. Aké mal vzpriamené držanie tela, taký rovný mal aj charakter. Celý život bol verný Cirkvi. „Každý vedel, odkiaľ pochádzam a akú líniu som vždy zastával: nepolitickú, ale čisto náboženskú. Takto ma všetci poznali,“ hovorieval.

Pri príprave materiálu k jeho nedožitej storočnici som sa vrátila k viacerým udalostiam, ktoré poctil svojou prítomnosťou. Vďaka tomu som si pripomenula dlhočizný rad gratulantov, keď v roku 2009 oslavoval 85 rokov v Primaciálnom paláci v Bratislave, aj nadšených veriacich na Prvej národnej púti do Lúrd v októbri 2008, kde sa ho každý chcel dotknúť a prehodiť s ním aspoň slovko-dve.

V osobnom kontakte venoval rovnakú pozornosť každému, či už išlo o vysoko postavených predstaviteľov politického a spoločenského života, alebo obyčajných ľudí. Vždy ste mali pocit, že je tu len pre vás a že vás pozná dôverne ako blízky príbuzný. Ten pocit mám pri spomienke na neho aj teraz.