Editoriál 17/2024

Ponáhľam sa na svätú omšu, počúvam homíliu, sledujem pozdvihovanie hostie. Uvedomujem si, že do môjho „galilejského úžasu“ sa vkradla všednosť. Je to jeden z dôvodov, pre ktoré málo prijímame Eucharistiu, a pritom je pre život katolíka nenahraditeľná. „Je to jediná matéria na zemi, ktorá vie, čo je večnosť“ (s. 3).

Udržiavať vzťah živý a večný je možné len tak, že ho budeme sýtiť. Nestačí dodržať predpis o nevyhnutnom jednom prijímaní za rok. „Koľkokrát do roka sa naješ? Každý deň?“ pýta sa liturgista Vojtech Nepšinský, „tak by si mal aj svoju dušu kŕmiť každý deň. Eucharistia je dar par excellence. Je to najcennejšie, čo máme“ (s. 4 – 5).

Cesty k nej sú rôzne. Väčšina z  nás na túto cestu nastúpila v detstve, keď sme prijali Ježiša do čistého detského srdca. Niektorých si však Ježiš pritiahol neskôr. Prečítajte si svedectvá spoluveriacich, ktorí pristúpili k prvému svätému prijímaniu v dospelosti (s. 16 – 17).

Nech prijímame Eucharistiu ktorýkoľvek raz, nech je to ako po prvý raz. Modlím sa, aby nám tá chvíľa stretnutia nikdy nezovšednela