Editoriál 32/2023

Živo si pamätám, ako nás rodičia odmalička každoročne prvý júlový víkend brávali na Mariánsku horu. Táto púť bola v našej rodinnej DNA. Z úvodných fanfár a státisícov hlasov Ó, Mária, primluvnica naša mi aj teraz naskakujú zimomriavky. Milovala som túto „pohybovú akciu“, ktorá mala ohromný vplyv na formovanie mojej osobnej viery, hoci som si to vtedy neuvedomovala.

Na levočskej púti som sa nezúčastnila len raz – v deväťdesiatom piatom. Bola silná búrka a rodičia ma preto nechali s babkou. Ubezpečili ma však, že nás na svätú omšu s pápežom berú so sebou. V srdci – to som pochopila až neskôr.

Na prelome júla a augusta mladí z celého sveta putovali na Svetové dni mládeže do Lisabonu, aby upevnili svoju vieru i vzťahy a stretli sa so Svätým Otcom Františkom. Na stranách 2, 11, 16 – 17 sa prenesiete do dejiska jedného z najväčších stretnutí.

Putovanie spojilo aj manželov Máriu a Branislava Borovských pred vyše 35 rokmi. Teraz si splnili ďalší sen – Santiago de Compostela. Hovoria, že to boli najlepšie duchovné cvičenia, počas ktorých si uvedomili, aké je dôležité, s kým na životnej ceste kráčame (s. 4 – 5).

Či už ideme na svetové pútnické miesta, alebo len na horu za mestom, vždy si okrem základných potrieb pribaľme ľudí, za ktorých púť obetujeme. A pamätajme, že výsledky sa nemusia dostaviť hneď. Ovocie púte musí dozrieť (s. 3 a 8).