Číslo nestačí

Sám som zvedavý, čo budú hovoriť tento rok; čo v nich ostalo ako krásna či silná spomienka. Jedno však už viem isto. Čo im odpoviem ja. Oni mi tú otázku o najkrajšom zážitku totiž zväčša vrátia.

Spomeniem im náš farský výlet. Aj tento rok sme totiž vo farnosti organizovali jednodňový výlet. Keďže naše sídlisko má názov Trojka, nazývame akciu Trojka v Tatrách. Už po ôsmykrát sme teda skoro ráno vycestovali z Humenného do našich veľhôr.

Cieľom je vždy nejaká chata a pre tých zdatnejších nejaký štít či sedlo s krásnym výhľadom. Tento rok to bola Žiarska chata a Žiarske sedlo.

Priznám sa, nevyšiel som na to sedlo a nezažil ten krásny pocit z majestátnosti Tatier. Možno inokedy. A predsa som vyšiel vyššie. Vyššie vo vďačnosti za svoje kňazstvo a za ľudí, ktorých som tam stretol. Snažiac sa vidieť viac ako Žiarsku chatu šiel som po chodníku ďalej smerom na Žiarske sedlo.

Po chvíli som stretol dva manželské páry obklopené piatimi deťmi. Ešte som bol od nich ďaleko, keď oni zborovo pozdravili: „Pozdrav Pán Boh, pán farár!“

Prekvapene som sa na nich zahľadel a rýchlo premýšľal, odkiaľ sa poznáme. Zbytočne. To len moji veriaci sa s nimi pred malou chvíľou stretli a medzi rečou povedali, že sú na farskom výlete a ten za nimi v čiernom tričku je ich farár. Pristavil som sa pri nich a chvíľku sme sa spolu rozprávali. Nedala sa prehliadnuť ich radosť a pokoj.

A viete, čo bolo najkrajšie? Nielen ich slová o tom, že tých pár dní v Tatrách na dovolenke stretávajú samých dobrých ľudí, ale ich prosba ku mne: „Pán farár, požehnajte nás!“ A tak už trošku nižšie pri chate, obklopený mnohými turistami, som po krátkej spoločnej modlitbe žehnal tie páry a ich deti.“

Prečo to považujem za také silné a dôležité? Už o pár mesiacov nás čaká nové sčítanie ľudu. Opäť budeme mať možnosť okrem iného priznať sa k svojej viere, k Bohu. Jedno je, myslím si, očakávať nejaké „dobré“ číslo, a ešte viac je zažívať, že to „číslo“ je naozaj skutočné a živé!