Nedochádzalo im to...

Možno tie tri krátke videá, čo kolujú po internete. Pri prvom videu, kde si Taliani krátia chvíle karantény na balkónoch a spoločne spievajú si človek azda povie: nie je to až také zlé.

Potom video, kde kňaz prechádza s eucharistickým Kristom po meste, žehná všetkých naokolo – ešte stále môžeme mať pocit, že to tiež nie je tragické.

Avšak čo tie zábery z kostola, kde boli v tesnej blízkosti poukladané truhly a nebolo ich málo? Mňa to zamrazilo. Takéto niečo predsa nechceme! Kedy nám teda dôjde, že to, čo sa nám hovorí o víruse, je naozaj pravda? Až naozaj vtedy, keď sa to dotkne reálne nášho života?

Možno ako jedného muža z východu Slovenska, ktorý napísal:

„Je pondelok ráno (16. marca) a čakám, keď mi môj otec zavolá a povie, ako sa dnes cíti. V sobotu sme sa totiž dozvedeli, že muž, s ktorým otec sedel na zastupiteľstve, bol pozitívne testovaný na koronavírus.

Zrazu sa tie slová o šírení a nebezpečenstve vírusu stali pre celú našu rodinu skutočnosťou. Máme pred sebou dni čakania, neistoty, nemožnosti stretnúť sa. A kto mi povie a uistí ma, že keď prejde 14, 21, 40 dní, už to bude naozaj dobre?“

Počúvajme pozorne a s porozumením. Stačí napríklad aj takú správu z Vatikánu:

„Z dôvodu súčasnej medzinárodnej zdravotnej krízy sa všetky liturgické slávenia Veľkého týždňa budú vo Vatikáne konať bez fyzickej prítomnosti veriacich.“ Rozumieme tomu?

Ten vírus sa neskončí „zajtra“ a nevráti sa to o dva týždne do normálneho režimu.

Ktovie, ako a kde prežijeme Veľký týždeň či plánované májové prvé sväté prijímania? Ešte nám to nedochádza, že je to vážne? Že je to aj o našom prijatí pravdy a osobnom postoji?