Po dlhom čase som si zapol televízne správy. Bolo to už v závere, keď zvyknú dávať S Tribulom po horách. S reportérom Jánom sa v ten deň vybral na potulky v Malej Fatre na Veľký Rozsutec vedec Pavol Čekan. Ten si získal moju pozornosť zvlášť po tom, čo sa priznal nielen k tomu, že je srdcom východniar, ale aj aké bohatstvo má a čerpá zo svojej rodiny.

Minule som výnimočne cestoval taxíkom a dal som sa s taxikárom do reči. Pohovorili sme si o všetkom možnom. Keď som vystupoval, taxikár mi nečakane poďakoval. Nestáva sa mi to často, a tak som sa ho spýtal, prečo to urobil. Povedal mi, že je rád, že ma viezol a že som nemlčal, ako to zákazníci spravidla robia. A že sa preto dobre cítil. Povedal som si – zaujímavé a mal som hneď lepšiu náladu. Niekto mi poďakoval, že sa pri mne dobre cítil.

Uplynulý týždeň som bol pri tvorení jedného projektu, ktorý pre ľudí na Slovensku pripravuje vydavateľ Katolíckych novín Spolok svätého Vojtecha. Išlo o nahrávanie všetkých príhovorov Svätého Otca Františka, ktoré predniesol počas svojej návštevy na Slovensku. Konečne som tak mal možnosť v pokoji si vypočuť všetky pápežove slová.

„Pán farár, Marko sa hlási!“ zaznelo v triede zborovo. Uprel som zrak na štvrtáka Marka a dal mu slovo. Ten sa v momente stal hovorcom celej triedy: „Pán farár, mali sme pred chvíľou hodinu s inou učiteľkou a rozprávali sme sa o halloweene. Vy ste proti?“

Rozhodol som sa, že vstúpim do klubu prokrastinátorov. Ale asi až na budúci týždeň. Schuti som sa zasmial, keď som tú anekdotu prvý raz počul. Menej veselé je, že odzrkadľuje náš život.