Aj pápeži majú obľúbené filmy

Možno vás prekvapí, že v zozname nie sú len prvoplánovo kresťanské filmy. 

Celý zoznam filmov
Bol to práve Ján Pavol II., na koho podnet bol vyhotovený takzvaný „vatikánsky filmový zoznam“.

Vznikol v roku 1995 a obsahuje zoznam 45 snímok rozdelených do troch kategórií: náboženstvo, morálne hodnoty, umenie.

Zoznam dal Ján Pavol II. zostaviť Pápežskej komisii pre sociálne komunikácie, a to pri príležitosti stého výročia vzniku filmového priemyslu, ktoré sa datuje do 28. decembra 1895, keď mala verejnú premiéru snímka bratov Lumièrovcov Príchod vlaku do stanice La Ciotat (L'Arrivee d'un Train a La Ciotat), považovaná za prvý film sveta vôbec. 

Dá sa dedukovať, že filmy na zozname patrili zároveň medzi obľúbené filmy Jána Pavla II., hoci zrejme o žiadnom z nich sa nevyjadril ako o vyslovene najobľúbenejšom. 

Seriózny Benedikt má najradšej komédie
Benedikt XVI. sa na poli kultúry predstavil skôr ako milovník literatúry a hudby (predovšetkým klasickej).

V rozhovore s nemeckým reportérom Petrom Seewaldom, ktorý vyšiel aj knižne, pápež tvrdil, že jeho obľúbené filmy sú Don Camillo (1952) a Don Camillo a ctihodný Peppone (Don Camillo e l'onorevole Peppone, 1955).

Turínske noviny La Stampa uverejnili v roku 2011 reportáž novinára Andreu Tornielliho.

V nej predstavoval vatikánsku domácnosť vtedajšieho pápeža, v ktorej to  Tornielli cituje a potvrdzuje.

Medziiným v svojom článku tiež spomenul, že „ľudia okolo neho sú pre pápeža skutočnou rodinou“ a že hoci vraj Benedikt XVI. sotva niekedy pozerá televíziu, so svojou „rodinou“ spraví výnimku. 

V roku 2016 v rozhovore pre ORF, ktorého prepis zverejnila katolícka agentúra CNA Deutsch, spomenul tento zvyk aj arcibiskup Georg Gänswein, prefekt pápežského domu a osobný sekretár emeritného pápeža.

Ako však zdôraznil, pre pápeža neexistovalo niečo ako „televízna noc na gauči“, pretože Benedikt nebol nočný typ človeka a jeho deň sa vraj končil niekedy po pol deviatej. Ak si teda niekedy nejaký film so svojou „rodinou“ pozrel, bolo to najčastejšie v nedeľu popoludní. 

Františkova talianska klasika
Ešte v roku 2013 charakterizoval novinár Jason Farago v britských novinách The Guardian pápeža Františka ako „nenásytného kultúrneho fanúšika“.

Podľa jeho postrehov pre prvého jezuitského pápeža „nie je umenie iba ilustráciou alebo estetickou hrou, ale humanistickým programom rovnako dôležitým ako práca alebo modlitba“. 

A naozaj, zdá sa, že súčasný pápež, aj napriek vyťaženému programu, má prehľad o dôležitých filmových snímkach minulosti aj súčasnosti.

Občas tiež vo Vatikáne uvíta osobnosti filmového sveta, napríklad v roku 2016 sa stretol s režisérom Martinom Scorsesem, autorom kontroverzného filmu Posledné pokušenie Krista po premiére jeho snímky Mlčanie reflektujúcej osudy jezuitských misionárov v Japonsku v 17. storočí. 

O pápežovi sa vie, že je najmä fanúšikom klasických talianskych filmov, špeciálne neorealistických. Preto neprekvapí, že medzi jeho obľúbených režisérov patria Federico Fellini a Roberto Rossellini. 

Konkrétne František ako svoje najobľúbenejšie menoval tri snímky.

Cesta (La Strada, 1954) získala v čase svojho uvedenia Oscara v kategórii najlepší zahraničný film a ocitla sa aj na zozname najvýznamnejších filmov, ktorý nechal vypracovať ešte Ján Pavol II.

Slovenského diváka môže okrem iného zaujať aj tým, že v ňom hlavnú ženskú úlohu hrala Giulietta Masina, v našich končinách známa najmä ako Perinbaba z rovnomennej filmovej rozprávky Juraja Jakubiska.

Do pápežovej „top trojky“ sa dostal aj ďalší film Federica Felliniho Skúška orchestra (Prova d'orchestra, 1978) a vojnová dráma Roberta Rosselliniho Rím, otvorené mesto (Roma, città aperta, 1945), v ktorej Františka oslovila najmä postava kňaza. 

„Tieto filmy sa mi páčili, pretože väčšinu z nich som sledoval, keď som bol mladý, s rodičmi," citoval pápeža (argentínskeho rodáka s talianskymi koreňmi) britský denník The Independent v roku 2013.