Aká je dôležitá prítomnosť žien

Tri ženy z Božskej komédie: Mária, Beatrice a Lucia

Pri oslave tajomstva vtelenia, ktoré je zdrojom spásy a radosti pre celé ľudstvo, Dante nemôže neospevovať Máriu, panenskú Matku, ktorá svojím „áno“, svojím úplným a bezvýhradným prijatím Božieho plánu, umožnila Slovu stať sa telom.

V Danteho diele nachádzame nádherný mariologický traktát: vznešeným lyrickým jazykom – zvlášť v modlitbe, ktorú prednáša sv. Bernard – básnik syntetizuje teologické úvahy o Márii a jej účasti na Božom tajomstve: „Panna a matka, dcéra svojho syna, / ponížená a vyššia ako tvory; / nemenný, večný zámer Hospodina. / Tys’ tá, v ňu toľká šľachetnosť sa vnorí / a s takou ľudskou prírodou sa zlúči, / že sám jej Tvorca v tvora z nej sa stvorí“ (Raj XXXIII, 1 – 6).

Úvodný oxymoron a následná záplava kontrastov vyzdvihujú originálnosť postavy Márie a jej jedinečnú krásu. Opäť sv. Bernard, ukazujúc blažených v mystickej ruži, pozýva Danteho rozjímať o Márii, ktorá dala vtelenému Slovu ľudskú podobu: „No hľaď už v tvár, čo najviac tvári Krista / sa podobá, bo len jej jasné skvosty / ťa uschopnia, by uvidel si Krista!“ (Raj XXXII, 85 – 87).

Prítomnosť archanjela Gabriela nám znova pripomína tajomstvo vtelenia. Dante sa pýta sv. Bernarda: „Kto je ten anjel, že tak v očiach hrá mu / najvyššia láska k Panej, až sa nezdá, / že by bol celý z iného než z plamu?“ (103 – 105); a on mu odpovedá: „Bo on to zišiel k Panne s vetvou palmy, / keď Boží Syn sa sklonil k ľudskej skrýši, / aby sa odel všetkými jej žiaľmi“ (112 – 114).

Odkazy sa nachádzajú v celej Božskej komédii. Pri putovaní v Očistci je Mária vzorom čností, ktoré sú protikladom rôznych nerestí; je rannou hviezdou, ktorá človeku pomáha vyjsť z temného lesa a kráčať na Boží vrch.

Tá „s menom kvetu krásneho, čo vzývam / ráno i večer“ (Raj XXIII, 88 – 89), je tu vždy a jej vzývanie nás pripravuje na stretnutie s Kristom a s tajomstvom Boha.

Dante, ktorý na svojej púti nikdy nie je sám, sa nechá viesť najskôr Vergíliom, ktorý je symbolom ľudského rozumu, a potom ho vedie Beatrice a sv. Bernard.

Tentoraz môže vďaka Máriinmu príhovoru dôjsť do nebeskej vlasti a zakúsiť plnosť radosti, po ktorej túžil v každom okamihu svojho života: „Z videnia von, vždy do srdca sa rinie / mi ľúbeznosť, čo z neho zrodila sa“ (Raj XXXIII, 62 – 63).

Básnik, vedomý si svojej nedostatočnosti, nám opätovne pripomína, že sa nespasíme sami: „Nie sám môj duch v svet tento schádza“ (Peklo X, 61). Preto je nevyhnutné, aby sme touto cestou išli v spoločnosti tých, ktorí nám môžu pomôcť a povedú nás múdro a rozvážne.

V tomto kontexte sa javí dôležitá prítomnosť žien. Na začiatku namáhavej cesty Vergílius, prvý Danteho sprievodca, utešuje a povzbudzuje básnika, aby vytrval, pretože sa za neho prihovárajú tri ženy, ktoré ho budú viesť: Mária, Božia Matka, predstavujúca lásku; Beatrice, symbol nádeje; a svätá Lucia, zobrazenie viery.

Takto dojemne sa predstavuje Beatrice: „Ja, Beatrice, posielam ťa za ním; / z diale sem idem, kam chcem naspäť hore; / Láska ma pohla, prichodím s jej prianím“ (Peklo II, 70 – 72). Láska sa teda javí ako jediný zdroj, ktorý nám môže poskytnúť spásu: Božia láska, ktorá premieňa ľudskú lásku.

Beatrice nám zasa pripomína orodovanie inej ženy, Panny Márie: „V nebi je pani spanilá, čo vzlyká / a nad tým pádom tak jej slzy kanú, / že zmierňuje tým ortieľ pre vinníka“ (94 – 96).

Vtedy vstupuje Lucia, ktorá sa obracia na Beatrice: „Či Beatrice, Božiu chválu pravú, / nezaujíma ten, kto z celej sily / ľúbil ju tak, až vymanil sa z davu?!“ (103 – 105). A tak Dante spoznáva, že na ceste nás môže skutočne podopierať a doviesť k spáse, obnove života a teda k šťastiu len ten, koho vedie láska.

František, ženích pani Chudoby

Do beloskvúcej ruže blažených, uprostred ktorej žiari postava Márie, umiestňuje Dante aj mnohých svätých a načrtáva ich život a poslanie. Chce ich ponúknuť ako príklady tých, ktorí dosiahli definitívny cieľ svojho života a povolania v konkrétnych životných okolnostiach a cez mnohé skúšky.

Stručne pripomeniem len postavu sv. Františka z Assisi, ktorého vykresľuje v XI. speve Raja, kde sa hovorí o múdrych dušiach. Sv. František a Dante majú veľa spoločného. František so svojimi spoločníkmi opustil kláštor a išiel medzi ľudí, cez dediny a mestá, kázal a navštevoval ich domovy.

Dante sa rozhodol zložiť veľkú epickú báseň o posmrtnom živote v jazyku ľudu – čo bolo na tú dobu nezvyčajné – a svoj príbeh zaľudniť známymi i menej známymi postavami, ktoré sa však v dôstojnosti vyrovnajú mocným tohto sveta.

Ďalšou spoločnou črtou oboch je vnímavosť na krásu a hodnotu stvorenia ako odrazu a „stopy“ svojho Stvoriteľa. V Danteho veršoch nemožno nevidieť parafrázu na modlitbu Otčenáš  – „nech tvojmu menu stále chválu takú / – moci i duchu sladkému – svet dýše“ (Očistec XI, 4 – 5) – a tiež ozvenu Chválospevu stvorenia sv. Františka.

V XI. speve Raja sa ešte jasnejšie ukazuje ich podobnosť. Františkova svätosť a múdrosť vyniknú práve vďaka tomu, že Dante, hľadiac z neba na našu zem, spozná prízemnosť tých, čo svoju dôveru vkladajú v pozemské dobrá: „Ó, nezmyselná starosť smrteľníkov! / Aké sú mýlne dôvody, čo nadol / ti vážia krídla ťarchou prevelikou!“ (1 – 3).

Celý Františkov životný príbeh, jeho „obdivuhodný život“, je založený na jeho privilegovanom vzťahu s pani Chudobou: „Treba však zjasniť túto parabolu: / v tých milencoch – keď závoj z nej sa zhodí, – / Františka uzrieš s Chudobou žiť spolu“ (73 – 75).

V speve venovanom sv. Františkovi sa pripomínajú významné okamihy jeho života, jeho skúšky a napokon udalosť, v ktorej sa viditeľne potvrdzuje jeho pripodobnenie sa chudobnému a ukrižovanému Kristovi pečaťou stigiem: „No k viere príliš nezrelý, zlých mravov / uzrie tam ľud a nechtiac márniť trudy, / vráti sa k plodom nad italskou trávou, / do drsných brál, kde Tiber s Arnom prúdi, / poslednú pečať Kristus sám mu vtlačí, / ktorú dva roky nosia jeho údy“ (103 – 108).

Prijať svedectvo Danteho Alighieriho

Na záver tohto stručného pohľadu na dielo Danteho Alighieriho, ktoré je temer bezodnou studnicou poznania, skúseností a myšlienok zo všetkých oblastí ľudského bádania, sme pozvaní zamyslieť sa.

Množstvo rôznych postáv, príbehov, symbolov, pôsobivých a príťažlivých obrazov, ktoré nám Dante predkladá, vyvoláva zaiste obdiv, úžas a vďačnosť.

V Dantem môžeme takmer zazrieť predchodcu či zvestovateľa našej multimediálnej kultúry, v ktorej sa slová a obrazy, symboly a zvuky, poézia a tanec spájajú, aby odovzdali jediné posolstvo. Je teda pochopiteľné, že jeho báseň inšpirovala vznik nespočetných umeleckých diel rôzneho druhu.

No dielo tohto vrcholného básnika vyvoláva aj provokatívne otázky pre našu dobu. Čo nám dnes, v dnešnej dobe, môže povedať? Má nám ešte čo povedať alebo ponúknuť? Je jeho posolstvo pre nás aktuálne či užitočné?

Môže byť pre nás stále výzvou? Dante nás dnes – ak si môžeme dovoliť hovoriť v jeho mene – nežiada len o to, aby sme jeho dielo čítali, komentovali, študovali a analyzovali.

Žiada nás skôr o to, aby sme ho vypočuli a aby sme ho dokonca istým spôsobom nasledovali. Pozýva nás byť jeho druhmi na ceste, pretože aj dnes nám chce ukázať cestu k šťastiu; správnu cestu k plnohodnotnému ľudskému životu, ktorý sa vynára z temného lesa, v ktorom strácame orientáciu a skutočnú dôstojnosť.

Danteho cesta a jeho vízia života po smrti nie sú len príbehom, ktorý treba vyrozprávať; sú viac než len opisom jednej osobnej, hoci výnimočnej histórie.

Ak Dante toto všetko rozpráva – a robí to obdivuhodným spôsobom používajúc jazyk ľudu, ktorému všetci môžu rozumieť, čím ho pozdvihuje na jazyk univerzálny – je to preto, že nám chce odovzdať dôležité posolstvo, ktoré sa má dotknúť našich sŕdc a našej mysle, premeniť nás, a to už dnes, v tomto živote.

Jeho posolstvo nás môže a má prinútiť, aby sme si uvedomili, kto sme, a čo deň po dni prežívame vo vnútornom a neustálom zápase o dosiahnutie šťastia, plnosti života, definitívnej vlasti, kde budeme žiť v plnom spoločenstve s Bohom, ktorý je nekonečnou a večnou Láskou.

Hoci je Dante človekom svojej doby a na mnohé témy je inak vnímavý ako my, jeho humanizmus je stále platný a aktuálny, a môže byť zaiste dobrým východiskom pre to, čo chceme vytvoriť v tejto našej dobe.

Preto je dôležité, aby sme sa pri tejto jubilejnej príležitosti oboznámili s Danteho dielom podrobnejšie a hlbšie, a tiež aby sa stalo dostupným a príťažlivým nielen pre študentov a odborníkov, ale aj pre všetkých tých, čo dychtivo túžia po odpovediach na svoje najhlbšie otázky a chcú žiť svoj život a svoju vieru naplno, cieľavedome, vďačne prijímajúc a prežívajúc dar a záväzok slobody.

Preto blahoželám tým učiteľom, ktorí dokážu zápalisto sprostredkovať Danteho posolstvo a uvádzať študentov do kultúrneho, náboženského i morálneho obsahu jeho diel. No toto dedičstvo si vyžaduje, aby bolo sprístupnené aj mimo školských lavíc a univerzitných siení.

Preto vyzývam kresťanské spoločenstvá – najmä v mestách, kde sa uchovávajú pamiatky na Danteho – akademické inštitúcie, kultúrne združenia a hnutia, aby podporovali iniciatívy zamerané na poznanie a šírenie Danteho posolstva v jeho plnosti.

Zvlášť povzbudzujem umelcov, aby dali Danteho poézii hlas, tvár a srdce a prepožičali jej formu, farbu a zvuk na ceste krásy, ktorou on tak majstrovsky prechádzal, a tak jazykom vlastným ich umeniu sprostredkovali tie najhlbšie pravdy a šírili posolstvo pokoja, slobody a bratstva.

V tejto konkrétnej historickej chvíli, poznačenej mnohými tieňmi, situáciami ponižujúcimi ľudskú dôstojnosť, nedostatkom dôvery a vyhliadok do budúcnosti, nám môže Dante, prorok nádeje a svedok ľudskej túžby po šťastí, znovu poskytnúť slová a príklady, ktoré nás povzbudia na našej ceste.

Môže nám pomôcť, aby sme napredovali s pokojom a odvahou na púti života a viery, na ktorú je každý z nás povolaný, až kým naše srdce nenájde skutočný pokoj a pravú radosť; kým nedosiahneme posledný cieľ celého ľudstva, „Lásku, čo slnko pohýna i hviezdy“ (Raj XXXIII, 145).