Ako chutí moc v malom meste

Najprv to vyzerá tak trochu ako variácia filmu Čokoláda (Chocolat, 2000, réžia Lasse Hallström).

Osamelá žena s tajomnou minulosťou prichádza do ospalého mestečka, o ktorom si myslí, že ju tam čaká dobrá budúcnosť.

No podobne ako provinčné francúzske prostredie polovice minulého storočia nebolo pripravené na svojráznu Vianne Rocherovú a jej čokoládovňu, ani anglické mestečko tej istej doby nie je celkom pripravené na Florence Greenovú a jej kníhkupectvo.

Viac ako tituly typu Lolita či 451 stupňov Fahrenheita však miestnych na čele s vplyvnou mecenáškou Violet Gamartovou dráždi samotná Florencina prítomnosť. Lepšie povedané, to, že si dovolila otvoriť kníhkupectvo v budove, ktorú mala Violet vytipovanú na iné účely. 

Tu je možno prvý väčší rozdiel medzi oboma filmami, ktoré majú inak podobnú atmosféru.

Zatiaľ čo Vianne z Čokolády je očividne vytŕčajúci prvok (nosí červené šaty aj lodičky, nechodí do kostola, čokoládovňu otvorí v čase pôstu) a nie je ťažké pochopiť, prečo sú z nej miestni zmätení či pobúrení, u Florence je to inak.

Tichá, nenápadná, bordové šaty si oblečie len s nevôľou, aj to ich pri prvej možnej príležitosti založí opäť do skrine. Dalo by sa povedať – sivá myška, ale taká, ktorá pozná svoje práva. 

Možno o to viac sa čuduje, že aj v naoko kultivovanom svete platí zákon džungle a právo silnejšieho či vplyvnejšieho. 

Statky-zmätky
Práve táto rovina filmu môže byť zaujímavá aj pre tých, ktorí nezdieľajú lásku k literatúre a pre ktorých film nebude „poémou o živote medzi knihami“, ako ho charakterizovala diváčka na internete. 

Príbeh, kde voči hrdinke stojí moc manipulujúca ešte mocnejších, je o to desivejší, že tá moc má konkrétnu (ženskú) tvár a celý arzenál (seba)klamov. Z agresora sa tak stáva ten, kto je v práve, a z jeho obete ten, kto porušoval zákon.

Mala sen. Ako sa vyrovná s tým, že ju chcú oňho pripraviť? Snímka: FILM EUROPE

Všetko vo vábivom a naoko civilizovanom šate; také tie „zločiny v rukavičkách“, za ktoré vinník často odmieta niesť zodpovednosť možno práve preto, že je od ich dôsledkov izolovaný v svojej starostlivo pestovanej bubline. 

Patricia Clarksonová sa roly manipulatívnej Violet zhostila tak autenticky, že cholerickejší divák by jej mal chuť povedať niečo ostré. Dobrý výkon podala aj predstaviteľka Florence Emily Mortimerová, ktorej mimika je kapitolou samou osebe. 

Dom v stráni
„Najviac obdivujem čnosť, ktorú majú bohovia aj zvieratá, preto už jej nebudem hovoriť čnosť. Mám na mysli odvahu. A vy, pani Greenová, jej máte na rozdávanie.“

Takýmito slovami oceňuje Florence svojrázny pán Edmund Brundish, ktorý už roky nevychádza z domu (lepšie povedané, z impozantného panského sídla v štýle románov Agathy Christie).

Svoj čas trávi zásadne v spoločnosti kníh.

Z tohto dôvodu mu príchod kníhkupkyne imponuje, podobne ako – časom – sama kníhkupkyňa.

Románik s ľúbostným happyendom sa síce nekoná, o generáciu starší pán sa však rozhodne prevziať nad Florence ochrannú ruku.

Okrem neho má obchodníčka skutočnú podporu už len v Christine, pubertálnom dievčati, ktoré jej vypomáha v kníhkupectve. 

Na západe nič nového
Ani napriek dĺžke (113 minút) sa tvorcom nie vždy podarilo objasniť všetky vzťahy, tiež by to možno chcelo viac preniknúť do myslenia Violet, azda by divák ocenil aj viac prekvapivých momentov (satisfakciou za ich absenciu môže byť aspoň záverečná pointa). 

Snímka má pokojnú, poetickú, chvíľami melancholickú atmosféru, ktorú umocňuje krásny vizuál. Cítiť, že režisérka má blízko k fotografii. Vyzdvihnúť si zaslúžia aj scénograf Llorenç Miquel a kostymérka Mercè Paloma. 

Film Florencino kníhkupectvo nie je z tých, ktoré musíte nutne vidieť – ale keď si ho už pozriete, zrejme si z neho „to svoje“ odnesiete.