Biskupskú vysviacku sprevádzal bohatý umelecký program

Situácia v novom štátnom útvare – Československej republike – ktorý pápežská kúria uznala hneď v roku 1918, nebola jednoduchá, ba v kontexte s Katolíckou cirkvou mimoriadne zložitá.

V Čechách prevládala tendencia odklonu od Katolíckej cirkvi, pretože pre české zeme konotovala spojenie s vládou Habsburgovcov a rovnako silný vplyv tam malo reformačné hnutie, predovšetkým so vzťahom k historickej osobnosti Jána Husa. Tieto snahy sa prikláňali k pozícii národnej samostatnosti v konfesionálnych otázkach, bez závislosti od Vatikánu.

Čiastočným výsledkom bol vznik novej Cirkvi československej (január 1920) a potom aj takmer dve desaťročia otvorené rokovania o diplomatických vzťahoch s Vatikánom. Slovensko na rozdiel od Čiech malo pevné katolícke zázemie, problém však predstavovali dôsledky silnej maďarizácie a v jej duchu pôsobiacej cirkevnej hierarchie.

Vážnosť situácie znásobovalo aj územné členenie, nové hranice rozdelili dovtedajšie cirkevné provincie: ostrihomskú a jágerskú. Slovenskí duchovní sa už v novembri 1918 usilovali riešiť zmeny, zoskupení v Kňazskej rade pod vedením Andreja Hlinku vypracovali Návrh na dočasné ustanovenia pre Rímskokatolícku cirkev na Slovensku (január 1919) a vláda prijala rozhodnutie o vyhostení maďarských biskupov.

Spočiatku sa komunikácia odohrávala prostredníctvom pápežského nuncia vo Viedni Teodora Valfrè di Bonza. Oboznámený so situáciou inicioval, aby Vatikán riešil novú správu diecéz nezávisle od názoru Budapešti.

Rok 1919 bol však ešte veľmi turbulentný, na Slovensku stále prebiehali vojenské konflikty a až v júni 1920 boli medzinárodnou zmluvou stanovené nové štátne hranice. Začiatkom roka sa podaril aj prvý z diplomatických krokov, vyslancom ČSR vo Vatikáne sa stal profesor Kamil Krofta a následne na nový post pápežského nuncia v Prahe nastúpil Clemente Micara, dovtedy audítor na nunciatúre vo Viedni.

Výmena biskupov v Čechách sa udiala iba v dvoch prípadoch: na jeseň 1919 pražského arcibiskupa Pavla Huyna vystriedal František Kordač a začiatkom roka 1920 po moravskom metropolitovi Levovi Skrbenskom v Olomouci ustanovili Antonína Cyrila Stojana.

V ostatných diecézach (Brno, Hradec Králové, Litoměřice) biskupi v úradoch pokračovali. V Českých Budějoviciach prišlo k výmene neskôr, z dôvodu úmrtia biskupa Josefa Antonína Hůlku (1920), ktorého nahradil Šimon Bárta (intronizovaný 20. februára 1921).

Zložitejšia situácia

Na Slovensku bola situácia zložitejšia. Jediný, ktorý zostal vo funkcii, a to vďaka svojmu dlhodobému postoju k podpore slovenských kňazov, bol košický biskup Augustín Fischer-Colbrie. Práve jeho vymenovala Svätá stolica za delegáta pre usporiadanie cirkevných pomerov na Slovensku.

Z promaďarsky orientovaných biskupov sa ako prvý rozhodol odísť zo Spiša do Budapešti Alexander Párvy, rožňavský biskup Ľudovít Balas sa utiahol do úzadia. Wolfgang Radnai z Banskej Bystrice a Viliam Batthyány z Nitry boli vyhostení.

Z funkcie musel odísť aj Ladislav Báthy, trnavský generálny vikár, ako správca jedného z troch vikariátov Ostrihomskej arcidiecézy, ktoré boli ustanovené ešte v 80. rokoch 19. storočia (budapeštiansky, ostrihomský a trnavský).

Územné členenie cirkevnej správy Slovenska bolo veľmi komplikované. Ostrihomská arcidiecéza zasahovala do nášho územia až v 80 percentách, ktoré sa po rozdelení štátnych hraníc dostalo do kompetencie trnavského vikára. Novým generálnym vikárom sa v roku 1919 stal František Richard Osvald, spoluzakladateľ Spolku svätého Vojtecha.

Košické a Rožňavské biskupstvo patrili územne pod Jágerskú arcidiecézu. Samostatné diecézy boli iba v Nitre (historicky najstaršia), v Banskej Bystrici a na Spiši (obe odčlenené od Ostrihoma v roku 1776 vďaka Márii Terézii), a tak iba tam nastala možnosť obsadiť uvoľnené biskupské stolce.

Práve táto téma spolu s riešením duchovnej správy Slovenska a problematikou katolíckeho školstva boli najdôležitejším programom, ktorý bolo potrebné riešiť. Rokovania boli zložité. Zástupcovia Cirkvi predložili mená deviatich kandidátov vrátane Andreja Hlinku, z nich pražská vláda akceptovala iba dvoch (Karola Kmeťka a Jána Vojtaš­šáka).

Meno Mariána Blahu figurovalo medzi personálnymi návrhmi zo strany vlády. Prijatie kompromisu Vatikán potvrdil a počas novembra a decembra 1920 prebiehal kánonický proces menovania, do ktorého bol zaradený aj českobudějovický Šimon Bárta.

Pôsobenie Dobroslava Orla a Aloisa Kolíska

Problematiku katolíckeho školstva na univerzitnej úrovni sa nedarilo vyriešiť dlhodobo – napriek tomu, že diplomatické vzťahy sa v roku 1928 posunuli do roviny rámcovej zmluvy modus vivendi.

Pražská vláda počítala so zriadením Teologickej fakulty v Bratislave hneď od založenia Univerzity Komenského (1919), preto aj vymenovala dvoch riadnych profesorov, ktorých vyslala na Slovensko. Kňaz a muzikológ Dobroslav Orel mal viesť seminár cirkevnej hudobnej vedy.

Na teológii mal pôsobiť aj Moravan, kňaz a propagátor Slovenska Alois Kolísek. Keďže zriadenie teologickej fakulty bolo v nedohľadne, profesor Dobroslav Orel v roku 1921 založil a viedol hudobnovedný seminár na filozofickej fakulte.

Teologická fakulta bola kánonicky erigovaná až v roku 1935, prvý akademický rok sa začal v rokoch 1936/1937. V prvých dvoch rokoch po príchode do Bratislavy profesor Dobroslav Orel vyučoval dejiny hudby na novovzniknutej Hudobnej škole pre Slovensko a Alois Kolísek prednášal filozofiu v trnavskom kňazskom seminári.

Zároveň sa ako výrazné osobnosti a autority uplatnili v širokom spektre kultúrneho diania, samozrejme, nechýbali ani pri prí­prave umeleckého programu takej dôležitej udalosti, akou bola slávnosť vysviacky prvých slovenských biskupov v Nitre.

Základ slovenskej profesionálnej kultúry

Na začiatku 20. rokov sa rodil základ slovenskej profesionálnej kultúry a umeleckého školstva v úzkom kontakte s českými umelcami vyslanými na Slovensko.

V čase príprav programu vysviacky už pôsobila Hudobná škola pre Slovensko, účinkovalo Slovenské národné divadlo, etablovali sa hudobní skladatelia aj interpreti, viacerí boli združení v martinskom Spolku slovenských umelcov.

Uvedomujúc si tento, hoci neveľký potenciál, oslovil minister pre správu Slovenska Vavro Šrobár hudobne vzdelaného kňaza Dobroslava Orla s požiadavkou, aby zostavil kvalitný príležitostný zbor, ktorý by pri vysviacke účinkoval.

Dobroslav Orel angažoval sólistov z opery SND i ďalších kvalitných spevákov pre ad hoc vytvorený mužský zbor. Vtedy ešte netušil, že vytvoril základ budúceho zborového telesa, ktoré sa rozrástlo na miešaný zbor a pod názvom Akademické spevácke združenie sa stalo súčasťou slovenskej hudobnej kultúry.

Oslovili tiež Mikuláša Schneidera­-Trnavského s objednávkou na omšovú kompozíciu a Orlov mužský zbor mal byť zárukou jej kvalitnej interpretácie. Na príprave programu sa podieľal aj Alois Kolísek.

Samozrejme, že nesmeli obísť ani nitrianskeho hudobného skladateľa a regenschoriho Bohumila Štetku a jeho katedrálny miešaný zbor.

Na záver zaznelo symbolické posolstvo

Program počas nedele 13. februára 1921 bol veľmi bohatý. Podľa zachovaného bulletinu sa začali vo farskom chráme obrady biskupskej vysviacky ráno o 7.30.

Na úvod zaznelo slávnostné Ecce sacerdos od Bohumila Štetku. Premiérovo bola uvedená Schneiderova Missa Stella matutina (ako ordinárium). Ďalšie premiéry odzneli na ofertórium (mužský zbor Josefa Foerstra O bone Jesu) a pri úkonoch vysviacky (spevy pre svoj miešaný zbor zložil Bohumil Štetka). Záver patril pápežskej hymne a po nej hymnám národným.

Obrad pokračoval od 11.30 v katedrálnom chráme, kde počas úkonu intronizácie zaznelo Te Deum pre miešaný zbor od Vojtěcha Říhovského. Druhá časť dňa patrila umeleckým programom v sále Župného domu.

Umelecko­-literárna beseda o 16.00 sa začala slovenskou národnou hymnou, až po nej nasledovala Kde domov můj. V tom čase spev hymien upravovali iba rezortné vyhlášky (vo výnose Ministerstva školstva a národnej osvety z roku 1921 je pokyn, aby sa v slovenských školách vždy po slovenskej časti spievala aj hymna česká).

Dramaturgický zámer vychá­dzal z odkazu našich vierozvestcov (úryvok z Hollého Cyrilometodiády, Križkovského zbor Cyril a Metod), ná­rodného uvedomovania (hymnické piesne Nitra, milá Nitra; Bratislava; Hej, Slováci; výňatok z reči Štefana Moyzesa v Matici slovenskej), hudobného odkazu ľudovej piesne (blok s úvodným vstupom Aloisa Kolíska a úpravy piesní od rôznych autorov) až po začiatky slovenskej profesionálnej hudobnej tvorby (skladby Mikuláša Schneidera­-Trnavského, Frica Kafendu).

Hudobné vstupy striedal umelecký prednes v podaní Janka Borodáča, vtedy študenta dramatického oddelenia pražského konzervatória. Podujatím sa zdôrazňovalo aj rodiace sa profesionálne interpretačné umenie.

Umeleckú úroveň zaručoval Orlov mužský zbor, tiež sólisti SND Marie Hloušková, Jan Konstantin, Zdeněk Knittl a rovnako skladatelia (Mikuláš Schneider-­Trnavský, Frico Kafenda), ktorí svoje diela aj interpretovali.

Do dramaturgie symfonického koncertu, v podaní orchestra SND pod taktovkou Milana Zunu uskutočneného v Župnom dome o 19.00, pochopiteľne nebolo možné zaradiť skladby slovenských autorov.

K dispozícii bolo iba jedno dielo z pera Mikuláša Schneidera-­Trnavského, ktoré z pôvodného kvinteta Dumka a tanec (1920) upravil pre obsadenie symfonického orchestra. Skladba zrejme pre túto príležitosť dostala priliehavejší názov Podtatranská idyla a zaznela popri dielach Bedřicha Smetanu (predohra k opere Libuša, časť Vyšehrad z cyklu Má vlast).

Ako o symbolickom posolstve možno uvažovať nad voľbou záverečnej skladby koncertu, ktorou bola symfónia Z nového sveta od Antonína Dvořáka.

Je nepochybné, že príprave tohto významného podujatia bola venovaná mimoriadna pozornosť zo strany všetkých zainteresovaných sprevádzaná mravnou, tvorivou a umeleckou zodpovednosťou.

Slovenskí biskupi však na vlastnú cirkevnú provinciu museli čakať eš­te viac než polstoročie. Tento akt už v časoch komunizmu nesmeli sprevádzať žiadne oslavy ani slávnosti, ale do duší slovenských katolíkov privial nádej, ktorá sa naplnila.