Chcú svetlo. A hľadajú spôsob, ako ho zažať

Do malej slovenskej obce prichádza čas radosti, veselosti aj dobre naladený štyridsiatnik Milan, pracujúci väčšinu roka v Nemecku. Namiesto vianočnej idylky sa však koná rozčarovanie z rodiny, dediny, krajiny – a boj jednotlivca o ich záchranu. Film Marka Škopa Nech je svetlo (2019) dojíma, mrazí aj provokuje. 
Mária Bilá 05.10.2019
Chcú svetlo. A hľadajú spôsob, ako ho zažať

Vyhrá Milan svoj boj o záchranu a ochranu rodiny? Snímka: Artileria

Tohtoročný slovenský nominant na Oscara už stihol obehať viaceré festivaly a zinkasovať pár ocenení. Oprávnene.

Úloha Milana bola Milanovi Ondíkovi písaná na mieru, čo cítiť i vidieť – v najlepšom zmysle slova.

Skvelé výkony však predviedli aj ostatní členovia filmovej rodiny, predovšetkým syn Adam (hrá ho František Beleš, o ktorom ešte azda budeme počuť a hlavne ho vidieť).

Veľkým benefitom sú tiež do detailu premyslené zábery, skvelý výber exteriérov, pozvoľna a mrazivo gradujúca atmosféra.

A v neposlednom rade aj samotný scenár. 

Rodina
Mal ťažké detstvo a ľahké to s prísnym otcom nemá ani dnes.

Rodinné návštevy mení Milanov otec na pranier zdanlivých synových chýb a okrem zabalených koláčov rád naservíruje aj litánie výčitiek.

Napriek tomu sa k nemu snaží Milan správať úctivo – a vlastným deťom byť iným otcom. Chápavejším, radostnejším, tolerantnejším.

Veľa žartuje, fotky svojich troch potomkov ukazuje nemeckým známym, ponáhľa sa za nimi na Slovensko.

Hoci žena je nejaká odmeraná a smutná, najstarší syn uzavretý do seba a mladšie deti sa na dvore hrajú čudné hry, Milan sa svojej predstavy o rodinnom šťastí nechce vzdať.

Zuzanine sťažnosti na prvorodeného a príchod polície, ktorá Adamovi kladie otázky o samovražde spolužiaka Petra, síce v Milanovi vytvárajú pochybnosti, Adamova prísaha je však pre milujúceho otca, ktorý vie, aké to je byť nemilovaným synom, dôležitejšia ako prsty a indície, ktoré čoraz viac ukazujú na jeho šestnásťročného potomka. 

Dedina
Keď však prinúti ísť Adama na spolužiakov pohreb, kde sa naňho vyrúti otec pozostalého a obviní ho zo smrti svojho syna, Milan má čo robiť, aby presvedčil sám seba, že všetko je v poriadku.

Že Adamova odmeranosť je v poriadku.

Že Adamovi kamaráti, ktorí vojensky drilujú a hovoria čosi o parazitoch, ktorých sa treba zbaviť, sú v poriadku.

Že dospelí a dokonca farár, ktorí ich v tom podporujú, sú v poriadku. Že polícia, ktorá akosi rýchlo uzavrela prípad údajnej samovraždy, je v poriadku.

Rodinné konflikty kumulujú, a keď sa Adam konečne rozhodne otcovi povedať pravdu (alebo aspoň jej väčšiu časť) a Milan sa to rozhodne riešiť, zrazu nie je nik, kto by im v kostole podal ruku.

Možno za iných okolností by Milan považoval miestnu domobranu za alternatívnu podmnožinu puberty – keď však na scénu príde rozbité okno počas rodinného obeda či exkrementy v ženinom obchode, Milan začína chápať, čo to znamená moc kolektívu – a čo to znamená, keď tú moc prevezme niekto plný nenávisti. 

Krajina
Odišiel za hranice, aby zabezpečil rodinu. Teraz sa rozhodne ostať doma, aby ju chránil.

V ovzduší visia otázky, či deti viac potrebovali tablety a elektronické psy alebo otcovu fyzickú prítomnosť. To však nie je jediný spoločenský fenomén, ktorý sa v diele načrtáva. 

V optike filmu sa predstavuje Slovensko koketujúce s klérofašizmom, s ktorým počas Milanovej neprítomnosti stihlo vstúpiť do celkom dôverného vzťahu.

Ani vianočná pozlátka a otcova snaha nedokážu prekryť krízu, ktorá sa infiltrovala do ich rodiny. Snímka: Artileria

Viac ako realita je to azda varovanie; veď vlastne aj sám režisér počas tlačovej besedy k filmu priznal, že v prvom pláne chcel natočiť film o vzťahu otca a syna.

Spoločenským komentárom sa stal film zrejme vďaka času, v ktorom vznikol; a hoci problém zelených tričiek a hnedých náhľadov na svet netreba marginalizovať, predsa však zrejme budú na diváka autentickejšie a univerzálnejšie posôbiť iné načrtnuté problémy súčasného tuzemska: rodinkárstvo, neschopnosť domôcť sa práva, strach z neperspektívnej budúcnosti mladých ľudí, ktorí žijú vo vyľudňujúcich sa regiónoch. 

Cirkev
Cirkev hrá vo filme negatívnu úlohu.

Zo zdanlivo láskavého farára sa vykľuje prívrženec extrémistických myšlienok, ktorý sa rád stará o svoje ovečky, ale primárne o tie, ktoré zdieľajú rovnaký pohľad na svet ako on. Ostatným pod rúškom autoriy, ktorú má, radí (aj keď láskavejšími slovami) držať hubu a krok. 

Napriek tomu získal film na festivale v Karlových Varoch cenu ekumenickej poroty.

„Film je vystavaný na príbehu zloženom z nepreberného radu chybných krokov, ktorých sa dopúšťa tak rodina, ako aj tradičná dedina s kultúrnymi a náboženskými zvyklosťami. Film diváka motivuje a núti k tomu, aby prehodnotil poňatie morálnej zodpovednosti v prostredí prestúpenom násilím,“ zdôvodnili porotcovia. 

Film vlastne bráni kresťanské hodnoty – spravodlivosť, lásku, rodinu; akurát že vo filme nie vďaka, ale napriek cirkevnému spoločenstvu.

Možno sa však raz dočkáme domáceho filmu, kde kňaz nebude negatívnou postavou podľa vzoru socialistickej propagandy a kde nebude platiť úmera, že čím viac chodí niekto do kostola, tým je mimo neho horším človekom (ako v prípade postavy Milanovho otca, kostolníka). 

Hádam sa v blízkej budúcnosti nájde dosť autorov, ktorí naberú odvahu ignorovať šablóny, ktorým sa dnes tlieska, a spoznať i zobraziť Cirkev, ktorá je láskavou mamou, nie pokryteckým psychopatom.