Dante je obhajcom dôstojnosti a slobody

Dante – vyhnanec, pútnik, zraniteľný, no teraz silný vďaka hlbokej vnútornej skúsenosti, ktorá ho zmenila, a znovuzrodený vďaka vízii, ktorá ho z hĺbky pekla, z tej najhlbšej degradácie ľudského stavu, povzniesla k videniu samotného Boha – sa dvíha a stáva sa zvestovateľom nového života, prorokom nového ľudstva túžiaceho po pokoji a šťastí.

Dante ako básnik ľudských túžob

Dante číta v hĺbke ľudského srdca a v každom jednom – dokonca aj v tých najodpornejších a najznepokojujúcejších postavách – vie rozpoznať iskierku túžby po dosiahnutí istého šťastia a naplnenia života.

Pristaví sa a načúva dušiam, ktoré stretáva, rozpráva sa s nimi a kladie im otázky, aby sa vedel s nimi stotožniť a prežívať ich trápenie alebo šťastie. Básnik vychádza zo svojej osobnej situácie, no stáva sa tlmočníkom univerzálnej ľudskej túžby ísť cestou života až do jej definitívneho cieľa, teda dovtedy, kým sa neodhalí plnosť pravdy a zmysel vlastnej existencie a kým ľudské srdce nenájde odpočinok a pokoj v Bohu, ako povedal už sv. Augustín.

V diele Convivio Dante rozoberá práve dynamiku tejto túžby: „Najvyššou túžbou každej veci – ktorú jej dala príroda – je vrátiť sa k svojej prvej príčine. A keďže Boh je príčinou našich duší (…), duša si najviac želá vrátiť sa k nemu.

Je teda ako pútnik, ktorý kráča neznámou cestou a je presvedčený, že každý dom, ktorý zďaleka vidí, je hostinec, no keď v ňom nenájde to, čo si myslel, prenesie svoje presvedčenie na ďalší dom. A tak ide od domu k domu, až kým nepríde do hostinca.

Tak aj naša duša okamžite ako vstúpi na túto novú a nikdy neprebádanú cestu životom, ustavične hľadá svoj cieľ, svoje najvyššie dobro. Preto vždy, keď vidí niečo zdanlivo dobré, považuje to za najvyššie dobro“ (IV, XII, 14 – 15).

Danteho púť, zvlášť tá zobrazená v Božskej komédii, je skutočne cestou túžby, hlbokej vnútornej potreby zmeniť svoj život, dosiahnuť šťastie, a tak ukázať cestu tým, ktorí sa podobne ako on nachádzajú v „tmavom lese“ a zblúdili zo „správnej cesty“.

Je tiež príznačné, že už od prvej etapy tejto cesty je jeho sprievodcom veľký rímsky básnik Vergílius, ktorý mu ukazuje cieľ, kam má prísť, a povzbudzuje ho, aby nepodľahol strachu ani únave: „Prečo však ty chceš späť v tie nepokoje? / Čo od spanilej hory späť ťa zviedlo, / v nej spočíva i zrod má šťastie tvoje?“ (Peklo I, 76 – 78).

Básnik Božieho milosrdenstva a ľudskej slobody

Cesta, ktorú Dante predkladá, nie je iluzórna ani utopická, ale realistická a dostupná pre každého, lebo Božie milosrdenstvo vždy ponúka možnosť zmeny, obrátenia, nového sebauvedomenia a objavenia cesty k šťastiu.

Z tohto pohľadu sú dôležité niektoré epizódy a postavy z Božskej komédie, ktoré nám ukazujú, že z tejto cesty nikto nie je vylúčený. Je to napríklad cisár Traján, pohan, ktorý je napriek tomu v raji.

Dante jeho prítomnosť v raji ospravedlňuje takto: „Násilie znáša rajská ríša blaha, / ak láska vrelá, živá nádej tryská / z duše až tak, že Božiu lásku zmáha. / Nie však jak mečom na muža muž blýska! / Víťazí tým, že sama chce byť jatá, / a jatá triumf láskavosťou získa!“ (Raj XX, 94 – 99).

Trajánovo milosrdné gesto, ktoré preukázal „vdovičke“ (tamže, 45), alebo „slzička“ pokánia, ktorú v okamihu smrti vylial Buonconte z Montefeltra (Očistec V, 107), nielenže svedčia o nesmiernom Božom milosrdenstve, ale tiež potvrdzujú, že ľudská bytosť je vždy slobodná a môže si zvoliť, akou cestou pôjde a aký osud ju stihne.

Z tohto pohľadu je dôležitý aj kráľ Manfredi, ktorého Dante umiestnil do očistca a ktorý takto opisuje vlastnú smrť a Boží ortieľ: „Keď ma dve rany priviedli až k skonu, / ja som sa tam, kde odpustenie kynie / kajúcne stúlil k láskavému lonu. / Nebolo páru mnohej mojej vine, / no ramená tej Veľkej Lásky môžu / každého objať, kto sa do nich vinie“ (Očistec III, 118 – 123).

Tu môžeme takmer zazrieť postavu otca z evanjeliového podobenstva, ktorý je pripravený prijať vracajúceho sa márnotratného syna s otvorenou náručou (porov. Lk 15, 11 – 32). Dante je obhajcom dôstojnosti a slobody každej ľudskej bytosti, ako základnej podmienky pre životné rozhodnutia aj pre samotnú vieru.

Večný osud človeka, ako nám Dante napovedá, keď rozpráva príbehy viacerých slávnych alebo málo známych postáv, závisí od jeho slobodných rozhodnutí. Aj naše každodenné a zdanlivo bezvýznamné činy majú význam, ktorý presahuje časnosť a siaha do večnosti.

Najväčším Božím darom je sloboda, ktorá človeku umožňuje dosiahnuť definitívny cieľ, ako hovorí Beatrice: „Najväčší dar, čo dobrý Boh dal duši, / v ňom jeho štedrosť nielen vyvrcholí, / no najviac jeho dobrote i sluší, / je sloboda, je voľnosť daná vôli“ (Raj V, 19 – 22).

Nie sú to len rečnícke a vágne tvrdenia, vychádzajú totiž zo života toho, kto pozná cenu slobody: „Slobodu hľadá, cennejšiu než skvosty, / ako vie ten, kto život za ňu kladie“ (Očistec I, 71 – 72).

Alighieri nám však pripomína, že sloboda nie je samoúčelná, ale je podmienkou neustáleho stúpania na ceste a práve Danteho púť cez tri ríše nám názorne ukazuje tento výstup až po dotyk s nebom a dosiahnutie plného šťastia.

„Vrcholky túh“ (Raj XX, 62), vzbudené slobodou, nevyhasnú, pokým nedosiahnu svoj cieľ, definitívne blažené videnie: „A ja, čo cieľu všetkých túžob koril / som sa i blížil, jak som mal i vládal, / som vrchol vrúcnym túžbam v sebe tvoril“ (Raj XXXIII, 46 – 48).

Túžba sa tak stáva modlitbou, naliehavou prosbou, orodovaním i piesňou sprevádzajúcou a charakterizujúcou Danteho putovanie, tak ako liturgická modlitba, ktorá vyznačuje hodiny a momenty dňa.

Básnikova parafráza na modlitbu Otčenáš (porov. Očistec XI, 1 – 21) prepletá evanjeliový text s ťažkosťami a utrpením každodennej osobnej skúsenosti: „A nech k nám príde pokoj tvojej ríše, / lebo ak sám k nám nezostúpi dolu (…) A daj nám dnes, daj mannu každodennú, / bez nej tou drsnou púšťou ústup púhy / činia i tí, čo dychtiac vpred sa ženú“ (7 – 8. 13 – 15). Tí , čo veria v Boha ako milosrdného Otca, mu svoju slobodu môžu len zveriť v modlitbe.

To ju však vôbec nepoškodzuje, ba naopak, posilňuje.

Obraz človeka vo vízii Boha

Súhra medzi slobodou a túžbou v putovaní Božskej komédie – ako zdôraznil už pápež Benedikt XVI. – neprináša, akoby sa mohlo zdať, redukciu našej konkrétnej ľudskosti akoby istý druh sebaodcudzenia, neničí ani neignoruje to našu dejinnú existenciu.

Dokonca v Raji predstavuje Dante blažených – „kláštor bielych hávov“ (XXX, 129) – v ich telesnosti, zobrazuje ich pocity a emócie, pohľady a gestá, skrátka, ukazuje nám ľudstvo v jeho zavŕšenej dokonalosti duše i tela, predznamenávajúc tak vzkriesenie tela.

Svätý Bernard, ktorý Danteho sprevádza na poslednom úseku cesty, upozorňuje básnika na prítomnosť malých detí v ruži blažených a pozýva ho, aby ich pozoroval a počúval: „Veď sám to badáš na vzhľade tých detí / i na hlase, čo sa z nich prihovára, / ak počuješ i zrieš, jak tvár im svieti“ (XXXII, 46 – 48).

Je až dojemné, že tento žiarivý zjav blažených v ich dokonalej ľudskosti je zdôvodnený nielen pocitmi náklonnosti k našim drahým, ale predovšetkým výslovnou túžbou znovu vidieť ich telá, ich pozemský vzhľad: „jak veľmi túžia po zomretom tele. / Snáď nielen pre nich, no aj pre ich mamy, / tatov a tých, čo ich milovali v časne, / než sa z nich stali nesmrteľné plamy“ (XIV, 63 – 66).

A napokon v centre poslednej vízie, pri stretnutí s tajomstvom Najsvätejšej Trojice, Dante spoznáva ľudskú tvár samého Krista, večného Slova, ktoré sa stalo telom v Máriinom lone: „V prapodstate, čo stále výš ma volá, / v hlbokej, jasnej, uzrel som tri kruhy a v troch ich farbách jedna veľkosť bola. (...) to krúženie, čo tebou porodené / v tebe tak jasno odraz svetla čarí, / len sčasti v mojich očiach uvidené, / vnútri a v tejže farbe, ktorou žiari, / mi zrazu zjaví obraz nášho zjavu“ (XXXIII, 115 – 117. 127 – 131).

Iba vo videní Boha (visio Dei) sa ľudská túžba upokojí a on zakončí svoju namáhavú cestu: „Vtom taký blesk však blysne cez nebesá, / že v um mi vhrúži vytúžené svetlo. / Obraznosť skvelá tu už v bezmoc klesá“ (140 – 142).

Tajomstvo vtelenia, ktoré dnes slávime, je skutočným jadrom a hlavnou inšpiráciou celej básne. V ňom sa uskutočňuje to, čo cirkevní otcovia zvykli nazývať „zbožštenie“, ono admirabile commercium – teda podivuhodná výmena, ktorou Boh vstupuje do našich dejín a stáva sa telom, aby tak človek so svojím telom mohol vstúpiť do božskej reality, symbolizovanej ružou blažených.

Ľudstvo v jeho konkrétnej realite, s jeho každodennými skutkami a slovami, rozumom i citmi, s jeho telom aj emóciami je prijaté do Boha, v ktorom nachádza pravé šťastie a definitívne naplnenie, cieľ celého svojho putovania.

Dante po tomto cieli túžil a predvídal ho už na začiatku putovania v Raji: „Vzpláť by mal v nás ten smäd, čo nezaháša: / uzrieť tú svätú podstatu, v nej vzrieme, / jak s Bohom spne sa prirodzenosť naša. / Tam uzrie sa, v čo veria deti zeme / nezrené v nej, jak pravda odostretá / na spôsob prvých právd, v ne veriť vieme“ (2. spev, 40 – 45).