Dejiny boli vďaka nemu živé

„Vždy vedel rozprávať pútavo. Jeho prednášky sa hmýrili informáciami z dejín, no vždy ich vedel prepliesť nejakou zaujímavosťou. Napriek tomu, že v neskoršom období nezačal tvoriť digitálne obrázkové prezentácie, ako sa to dnes bežne robí na konferenciách, jeho prednášky boli vždy plné života, zaujímavostí a faktov“ – takto na Ivana Chalupeckého spomína vedúci archivár v Spišskej Kapitule Vladimír Olejník.

„Počas študentských rokov a následne po nástupe na moje súčasné pracovisko (Archív Spišského biskupstva) som ho spoznal ako precízneho historika; bádateľa s tými najlepšími predpokladmi, jazykovou i osobnostnou vybavenosťou na výskum dejín.“

Ivan Chalupecký pomáhal podľa spomienok Vladimíra Olejníka znovuzakladať archív v Spišskej Kapitule, podieľal sa na pokusoch o spoločnú organizáciu cirkevných archívov na Slovensku, bol aktívne činný prakticky pri všetkých podujatiach s historickou či kultúrnou tematikou na Spiši.

Potvrdzuje to i cirkevný historik Ľuboslav Hromják: „Dovolím si povedať, že zo súčasných historikov asi nikto nepoznal históriu Spiša tak dobre ako on. Čokoľvek som sa ho chcel k dejinám Spiša opýtať, hneď vedel odpovedať.“ 

Devíza pre celú diecézu
Vladimír Olejník by rád vyzdvihol, že hoci bol Ivan Chalupecký laik, „v spišskom kňazskom seminári svojím ľudským prístupom a zanietením i osobným vzorom vychoval celú generáciu kňazov s blízkym vzťahom k dejinám, špeciálne k cirkevným dejinám a sakrálnemu umeniu. Zvlášť na Spiši, ktorý je plný sakrálnych stredovekých i novších pamiatok, je to dôležitá devíza pre celú diecézu“.

Jedným z týchto kňazov je práve i Ľuboslav Hromják, ktorý hovorí: „Prednášky pre seminár si dôkladne pripravoval a neraz vychádzal aj z francúzskych zdrojov. Oslovovalo ma, keď priamo na prednáške prekladal z francúzskej knihy.“

Neskoršie spolupracovali Ivan Chalupecký a Ľuboslav Hromják napríklad pri zostavovaní monografií niekoľkých obcí.

„Tiež som v ňom vždy našiel oporu, keď som zostavoval zborníky z konferencií. Bol ochotný recenzovať, poukázať na nedostatky, vedel však aj vyzdvihnúť prínos jednotlivých zborníkov. Spolupráca s ním bola veľmi dobrá. Zaujímal sa totiž nielen o disciplínu či históriu, ale aj o človeka.“ 

Neprestal byť človekom
Vladimír Olejník vyzdvihuje nielen to, čo Ivan Chalupecký robil; „popritom všetkom som sledoval jeho vysokú erudíciu, skúsenosť pri historických analýzach a tvorení hypotéz, úžasnú schopnosť čítať archívne dokumenty. A napriek všetkej tej erudícii, množstve publikačných výstupov a monografií, popri riadení Spišského dejepisného spolku a redigovaní jeho ročenky, popri množstve účastí na domácich i medzinárodných konferenciách neprestal byť človekom, ktorý otcovsky zhliadal na naše prvotiny, pokusy o výskum a publikovanie štúdií a prednášky“.

Podobnú skúsenosť má Ľubomír Hromják, ktorý pri Ivanovi Chalupeckom písal aj magisterskú prácu.

„Spomienky naňho sa mi spájajú s úsmevom, so zmyslom pre humor, s fundovanosťou. Bol veľmi otvorený, ústretový, dovolím si povedať, že sa vedel zasadiť za veci, ktoré považoval za dôležité.“

Ako vyzvihuje Vladimír Olejník: „Veľmi ľudsky pôsobila jeho skromnosť a schopnosť priznať, že čosi nevie, čímsi sa nezaoberal, čosi ešte nemá naštudované. Predovšetkým v dnešnej dobe ostrého súperenia (aj medzi historikmi) tieto vlastnosti priam žiaria.“