Diváci by chceli ešte

Prečo ste sa tento film podujali zinscenovať?

Od myšlienky zrealizovať nejakú inscenáciu k dátumu premiéry často prejde dlhý čas. Aj tri roky, ako to bolo aj v prípade Sunset Boulevard. Pamätám si, ako som pozeral tento film a vravel si, stálo by za to spracovať ho ako divadelnú inscenáciu.

Popri iných povinnostiach som na to pozabudol. Neskôr som spomenul hercom, že mám takúto tému v talóne. Zaujalo ich to. Navrhol som, aby si film pozreli. Zrazu sme sa zhodli, že toto chceme a ideme urobiť. Vniesli do toho novú čerstvosť. A vďaka ich iniciatíve sme sa do toho pustili.

V čom spočíva posolstvo filmu a teraz aj vašej inscenácie?

Filmové dielo Sunset Boulevard je fenomenálna výzva. Je to kultová filmová záležitosť, s jedenástimi nomináciami na Oscara, s nadčasovým posolstvom (ne)prijatia reality.

Je to príbeh vášne, zrady, ambícií, túžby po úspechu, ale hlavne je to obraz novej éry Hollywoodu, do ktorej už nepatria ikony kinematografického praveku. Pre toto všetko je Sunset Boulevard výborná téma, ktorá má čo povedať aj ľuďom dnešnej doby.

Pravdaže, dotýka sa Hollywoodu 50. rokov, problému starnúcej herečky, prechodu z nemého na hovorený film, čo spôsobilo, že mnohé filmové hviezdy zostali bez práce. No tieto hviezdy akoby odmietali žiť prítomnosť a radšej žijú v minulosti. Aj ja mám viacerých známych, ktorí radšej žijú v minulosti.

Napríklad zdieľajú na sociálnych sieťach staré fotky. Akoby ten minulý čas bol pre nich ďaleko krajší, hodnotnejší ako nudná šeď dneška. Nemali by sme však žiť naplno prítomný okamih v ktorejkoľvek fáze života?

Akú ďalšiu problematiku Sunset Boulevard ponúka?

Tému manipulácie. V Sunsete každý s každým manipuluje. Hlavným manipulátorom je Norma Desmond, ale aj Joe Gillis manipuluje Betty. V hre akcentujeme, že nás často niekto manipuluje. Zároveň sme aj my sami manipulátormi – hoci si to nechceme priznať.

Nastavujeme tak sami sebe zrkadlo, ako sa správame k druhým. Či ich tak trošku nezneužívame: potrebujem ťa len preto, že od teba niečo potrebujem, inak ma nezaujímaš. Ďalším faktorom, ktorý nás motivoval siahnuť po tejto téme, je dnešná selfie doba.

Sociálne siete umožňujú, aby sme sa prezentovali ako mladí, krásni, bohatí, úspešní. Ale takáto „realita“ nie je skutočná. Preto sa v inscenácii snažíme zobraziť kontrast medzi tým, ako sa javíme a chceme javiť, a tým, akí naozaj sme.

Prečo sa vám páčia staré filmy?

Majú v sebe jedinečnú atmosféru. A Sunset Boulevard má v sebe aj nadčasovosť. Niektoré filmy boli na svoju dobu fajn, dnes už však zostarli. Sunset si však môžete pozrieť vždy, stále je živý, aktuálny. Je tak dobre „urobený“, že diváka bude zakaždým baviť.

To je tajomstvo veľkých autorov: môžeme čítať Shakespeara, pozerať sa na Caravaggiove obrazy, pozerať Wilderov Sunset Boulevard. Niekedy mám pocit, že v starších dielach je viac súčasnosti ako v najnovších divadelných hrách.

Možno sú len málo trvácne. Ale napríklad u Hviezdoslava sa mi potvrdilo, že je to jedinečný autor, ktorý ostane nadčasový stále.

Jana Valocká (na snímke s Petrom Pavlíkom) má ako Norma Desmond neopakovateľný šarm a štýl. Na tohtoročnom medzinárodnom festivale Les Theatralies de Cannes 2022 vo Francúzsku získala cenu za herecký výkon. Teatro Colorato/Patrik Ratajský

Bola to výzva dostať film na divadelné dosky?

Prenášať film na javisko je vždy patália. Pre režiséra to môže byť veľmi zradné. Videl som veľa nepodarených snáh o skopírovanie filmu na javisko. Divadlo je nutné budovať divadelnými prostriedkami.

A vymyslieť fór, aby to bolo pre divákov zaujímavé. Navyše film je film, nie je to divadelná hra, ktorá má štruktúru, stavbu, vyvrcholenie, záver. Film stavia na kontrastoch obrazu a dokonalých záberoch.

Takže experimentujete s formou?

Áno, chceli sme dostať film na javisko, ale nie formou lacných projekcií. Filmové prostriedky však využívame. To znamená, že pracujeme akoby s celkom, polocelkom, detailom, spomaleným záberom. Na jednotlivé scény sa dívame akoby kamerou. Používame aj minitriky, na ktorých sa diváci môžu pobaviť.

I keď je to dráma, sú tam i vtipné momenty. Napríklad, keď Norma hrá Gillisovi ukážky zo svojich filmov a Chaplina. Mojou najobľúbenejšou je scéna plávania, kde Norma sedí pri bazéne a Joe sa objavuje v rôznych okienkach: raz mu vidno členky, raz ruky, je to akoby poskladané z jednotlivých záberov a detailov.

Celá inscenácia je technicky zložitá, pracujeme s troma rámami – diapozitívmi, v ktorých sa odohrávajú jednotlivé obrazy. V jednej chvíli je to žalúzia, potom okno, vzápätí izba.

Zostali ste verní aj čiernobielej filmovej predlohe?

Pracujeme so svetlom a tieňom, zachovali sme podobu filmu noir. Zároveň sme vypichli niektoré momenty červenou farbou. Inak sme sa snažili zachovať čiernobielu kombináciu podľa originálu.

Objaví sa na javisku slávne Normino auto?

Áno, ale skôr len minimalisticky, v náznakovej, symbolickej rovine. Pretože obrazy vytvárame divadelným spôsobom, stačia nám svetlá či volant. Samozrejme, aj v kostýmoch, aj v stvárnení sa voľne pridržiavame obdobia začiatku 50. rokov, v ktorom film Sunset Boulevard vznikol – ale v nadčasovej rovine.

Prečo ste pre rolu Normy, ktorú vo filme stvárnila legendárna Gloria Swanson, vybrali Janu Valockú?

Myslím si, že Janka Valocká sa tejto úlohy zhostila skvele. Diváci na ňu reagujú veľmi pozitívne. Podľa môjho názoru sa jej výborne darí stvárniť a odkomunikovať divákovi posolstvo Sunset Boulevard. Navyše je to typ herečky, s ktorou sa výborne spolupracuje.

Často aj sama ponúka možnosti, ako herecky stvárniť jednotlivé obrazy. Nie je to herečka, ktorá zostane tam, kde ju postavíte. Keď sa Janka stretla na skúške na javisku s Petrom Pavlíkom, ktorý je známy skôr ako komik, tak to bola skutočne veľká komédia – ale inscenácia je dráma.

V predstavení sa objavíte aj vy.

Pre divadelné stvárnenie sme eliminovali vonkajší svet, ktorý je vo filme prítomný, a tak máme iba komorné obsadenie hlavných postáv.

Moji kolegovia s dramaturgičkou vymysleli, že si na chvíľočku zahrám režiséra, ktorého vo filme ako samého seba stvárnil legendárny Cecil B. DeMille. Takže na pár sekúnd zídem od svetelného pultu na javisko.

Prečo na javisku zaznie pomerne málo dialógov?

Dramaturgička Paulína Belická vie, že javisku nesvedčí veľa slov. Zhodli sme sa, že v inscenácii ich použijeme minimum. Chvíľku sme sa pohrávali s úplne bezslovnou verziou, ale potom by sa to bilo s jednou z myšlienok filmu – nemý verzus hovorený film.

A tak zostala verzia, v ktorej sme povyťahovali najdôležitejšie scény. Niekde sme však hovorené slovo naozaj vynechali, tam má priestor iba hudba.

Prvýkrát sa mi stalo, že nebolo treba škrtať, naopak, ešte sme pridávali slová, kde sme si mysleli, že by ich bolo treba povedať: „Ešte sem by sme mohli vrátiť jednu vetu...“ Myslím, že miera slov sa nám podarila odhadnúť dobre. Diváci hovoria, že sme mohli urobiť dlhšiu inscenáciu, lebo by chceli „ešte“.

Ale podľa mňa je lepšie, keď diváci odchádzajú s pocitom, že by sa na predstavenie pozerali dlhšie, ako by sa mali nudiť pri dlhej inscenácii.

William Holden ako Joe Gillis a Gloria Swanson ako Norma Desmond vytvorili strhujúcu dvojicu, ktorá diváka očarí aj po 72 rokoch od vzniku filmu. Snímka: profimedia.sk

Kto vytvoril hudbu?

Spolupracovali sme s naším dvorným hudobníkom a skladateľom Igorom Baarom, ktorý nám vytvoril hudbu do viacerých inscenácií. Toto bol však úplne iný typ práce, pretože hudba beží prakticky počas celého predstavenia.

Spočiatku sme hľadali spoločnú hudobnú reč, ale potom bol Igor na niekoľkých skúškach a veľmi dobre zavnímal, čo chceme iscenáciou divákom odovzdať.

Teším sa, že sa mu podarilo pripraviť hudbu, ktorá do predstavenia pasuje. Napokon to ocenila aj porota na divadelnom festivale v Cannes, kde si za hudbu k inscenácii odniesol osobitnú cenu.

V čom sú naši herci porovnateľní s hollywoodskymi filmovými legendami?

Filmový herec sa raz sústredí, natočí film a je slávny. Divadelný herec sa každý večer nanovo vciťuje do postavy, vydáva množstvo energie, bez ohľadu na to, ako sa cíti, aký mal deň. V tom je to trochu nespravodlivé. Ale krása divadla spočíva aj v tom, že sme stále v procese tvorby.

Divadlo je totiž vzrušujúce tým, že je to živý organizmus. Nekončí sa premiérou. Nedávno mi v nedeľu o ôsmej ráno telefonovala dramaturgička, aby sme zmenili záver (úsmev). Ustavične hľadáme, čo by sa dalo zlepšiť, vyšperkovať. Aj herci sú v polohe hľadania, dozrievania, aby boli čo najviac presvedčiví.