Ferko Urbánek bol vskutku národný dramatik

Narodil sa vo Vsetíne 31. júla 1859. Slovákom sa stal o čosi neskôr, dalo by sa povedať, že sa naturalizoval.

V roku 1865 sa jeho rodina usadila v Dohňanoch v Púchovskej doline a začala tam hospodáriť na väčšom gazdovstve. Napriek tomu, že vo veľmi krátkom čase sa stal úplnou sirotou, nechýbali v jeho okolí ľudia, ktorí mu boli nápomocní a výrazne ovplyvnili jeho životnú cestu. 

Jedným z nich bol katolícky kňaz a literát Jozef Bielek. Bol zároveň poručníkom mladého chlapca. Práve vďaka kňazovmu interesu študoval Ferko Urbánek štyri roky na nižšom katolíckom gymnáziu v Kláštore pod Znievom.

Tu sa prehĺbilo Urbánkovo národné povedomie a kultúrny rozhľad. Po zatvorení gymnázia študoval dva roky na ostrihomskom benediktínskom gymnáziu. Neraz sa však dostal do konfliktov kvôli vlastnému národnému presvedčeniu. 

Neskôr pokračoval v štúdiu na vyššom gymnáziu v Banskej Bystrici, ale pretože trpel vážnou srdcovou chorobou, musel štúdiá zanechať. 

Rôzne domovy
Jeho cesta bola výrazne dynamická. Chcel sa stať lekárnikom a pôsobil ako lekárenský praktikant v Malackách. Neskôr bol notárskym pomocníkom v Púchove a v Záriečí.

V rokoch 1885 – 1886 pracoval ako pisár v kancelárii Ivana Radlinského v Dolnom Kubíne. Intenzívny kultúrny a národný život prežíval tiež v stretnutiach s Martinom Kukučínom, Pavlom Országhom Hviezdoslavom.

Býval s Blažejom Bullom, staviteľom martinského Národného domu. Spoločne skúšali divadlo s ochotníkmi, ba dokonca chvíľu vystupovali ako kabaretná dvojica.

"I keď neraz konflikt naznačil aj ho mierne rozvinul, v konečnom výsledku nehľadal kritické zrkadlo či horkú pravdu, ale harmóniu, sviatočnosť a radosť zo života."

Po dvoch rokoch sa vrátil do Dohnian a začal sa húževnato zapodievať hospodárením na rodičovskom statku. 

Na úsvite 20. storočia sa presťahoval do Trnavy, kde pracoval ako tajomník Spolku svätého Vojtecha. V roku 1918 založil vydavateľstvo a tlačiareň Urbánek a spol.

Záverečnú časť svojho košatého života prežil v Bratislave. Bol tajomníkom Slovenskej ligy. Po vypuknutí ťažkých zdravotných komplikácií sa utiahol a dožil u svojho syna v Petržalke. Zomrel 10. decembra 1934.

Dramatik hlbokej viery v pravdu
Aj keď sa zdalo, že Ferko Urbánek sa akoby oneskoril a v období realizmu a naturalizmu presadzoval sentimentalizmus, jeho úmysel i výraz tvorby boli opravdivo vznešené.

Vyrastal na troch fundamentálnych princípoch – kresťanskom humanizme, národnovýchovných cieľoch a tiež na realizme. Zobrazoval rôzne prostredia. Začínal v meste a neskôr sa stal predovšetkým dramatikom ľudu a slovenskej dediny.

Napriek tomu, že autorsky vyrastal na veľkej nemeckej dráme, jeho hry mali diametrálne odlišné ambície. I keď neraz konflikt naznačil aj ho mierne rozvinul, v konečnom výsledku nehľadal kritické zrkadlo či horkú pravdu, ale harmóniu, sviatočnosť a radosť zo života.

"V svojich dielach vyznával vieru vo víťazstvo pravdy. Takto vlieval do povedomia slovenského národa vieru v lepšiu prítomnosť i budúcnosť."

Dramatik bol v svojich hrách viac sýty citom ako detailnou analýzou životných osudov svojich hrdinov. Urbánkovou obdivuhodnou zásluhou ostáva, že dal obrazne ochotníkom do rúk divadelný šlabikár, viacerých podnietil i naučil hrať divadlo.

V svojich dielach vyznával vieru vo víťazstvo pravdy. Takto vlieval do povedomia slovenského národa vieru v lepšiu prítomnosť i budúcnosť.

Dalo by sa povedať, že doslova zachránil mnohé slovenské dediny pred pomaďarčením.

I keď sám Ferko Urbánek okúsil samotu a opustenosť, práve dramatickými dielami vytváral priestor na ľudskú komunikáciu dôležitých bytostných obsahov.

Okrem vlastného fyzického otcovstva sa Ferko Urbánek stal duchovným otcom mnohých Slovákov.

Sondy do zvykoslovného sveta
Výraznou súčasťou jeho viacerých dramatických textov sú obrázky zo života dedinského ľudu; obsahujú spevy, porekadlá, obyčaje a tie odkazujú na deň sviatočný, na nedeľu.

Sviatočný deň je oslavou života, spoločenstva, významnou chvíľou nadýchnutia sa a nových síl. Závery dramatikových hier by sme mohli prirovnať k šťastným operetným koncom. 

V tvorivých hľadaniach ho neomamovala samoľúba pýcha, ale skôr pokora pred jedinečnosťou zázraku s názvom život. Chodenie chlapcov s betlehemom, vynášanie Moreny, priadky a páračky, obžinky, pytačky a svadobné obrady dotvárali jedinečnú mozaiku o životnom údele slovenského človeka. 

"V tvorivých hľadaniach ho neomamovala samoľúba pýcha, ale skôr pokora pred jedinečnosťou zázraku s názvom život. "

Najmä pracovitosťou, silnou vierou, podporovaním národnej kultúry aj v ťažkých mrcha časoch. Navonok malé, nepatrné snaženie a oddanosť presvedčeniu priniesli plody, ktoré boli pre národnú existenciu priam nezastupiteľné.

Fascinuje tiež Urbánkova univerzálnosť. Spočíva na tom, že sa autorove hry sa stali vhodným inšpiračným a scénickým materiálom rovnako pre ochotníkov i profesionálov.

Neraz sa k nemu jedni i druhí vracajú predovšetkým kvôli tomu, že potenciál prítomný v jeho textoch nestarne a ostáva možnosťou na nové inscenačné hľadanie.                            

Autor je pracovníkom Divadelného ústavu a pedagogicky pôsobí na Akadémii umení v Banskej Bystrici