Fotografia môže byť svedomím ľudstva

„Bol natoľko zaujatý svojou tvorbou, že nemal čas na svetské pocty a slávu,“ vraví o Martinovi Martinčekovi Marián Pauer (73). Ten je v súčasnosti kurátorom výstavy Chvála svetla v Liptovskom Mikuláši, v rámci ktorej si recipienti môžu pozrieť najznámejšie Martinčekove diela. 
Mária Bilá 29.06.2019
Fotografia môže byť svedomím ľudstva

Fotografia, ktorá nesie názov Úroda v horách. Snímka: Martin Martinček

Prečo a ako vznikla výstava Chvála svetla
V tomto roku si pripomíname 15. výročie úmrtia Martina Martinčeka.

Keď mi riaditeľka Liptovskej galérie Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši Alena Chebeňová ponúkla možnosť usporiadať výstavu na jeho počesť, ani chvíľu som neváhal.

A prečo sme výber z jeho tvorby nazvali Chvála svetla? Martinček rád nazýval svoje cykly ako chválu videného – Chvála vody, Chvála slnka.

Keďže fotografia je maľovanie svetlom, považovali sme za náležité nazvať výstavnú kolekciu Chvála svetla.

Ste napríklad (spolu)autorom monografie Martin Martinček, zostavili ste aj reprezentačnú publikáciu Ako sa krúti svet s autorovými fotkami vidieka. Kde pramení váš vzťah k tomuto fotografovi? 
S Martinčekom sme sa stretli vďaka litovskému fotografovi Alexandrovi Gerinasovi. Počas jeho pobytu na Slovensku som ho pozval domov, v mojej knižnici ho zaujali najmä knihy o umení a medzi nimi Martinčekove knihy.

Povedal o nich, že by mohli byť vysokoškolské učebnice fotografie. Odcitoval som jeho slová v rozhovore v Novom slove, ktorý sa dostal aj k Martinčekovi.

Za rána do poľa. Snímka: Martin Martinček

Pozval ma na svoju výstavu do Liptovského Mikuláša. V tom čase som však bol na reportážnej ceste v pobaltských republikách. Na žiadosť Martinčeka výstavu predĺžili o niekoľko dní, aby som ju mohol vidieť.

V tamojšej galérii sme sa stretli po prvý raz, aby sme sa potom pravidelne stretávali vyše dvadsať rokov.

Keď mi zomreli rodičia, tam som našiel svojich najbližších.

Vážil som si ho ako človeka, ktorý sa nepoddal osudu, hoci po roku 1948 bol neprávom súdený, doslova vysotený z verejného života – zobrali mu pas, nesmel vykonávať právnickú prax, musel odísť z Bratislavy na Liptov.

Tam na malom kúsku zeme vytvoril svoj veľký Orbis pictus. S akademickou maliarkou Ester Martinčekovou Šimerovou pol storočia šírili slávu mesta pod Tatrami.

Keď odišli z tohto sveta, akoby sa za nimi zabuchli dvere, nenašiel sa ani skromný priestor, ktorý by pripomínal ich tvorbu a život.

Ste tiež autorom publikácie Čas slnka, ktorá obsahuje cykly Martinčekových farebných fotografií Chvála slnka a Rozkvitnutý deň a vašu esej – čím vás konkrétne oslovujú práve tieto jeho autorské cykly, že ste sa k nim po rokoch  vrátili na spomínanej výstave? 
Publikácia Čas slnka vyšla vďaka vydavateľstvu Bolchazy & Carducci Publishers aj v Spojených štátoch. Stretla sa tam s nevšedným ohlasom, jeden recenzent nazval tieto cykly „fotografiou tretieho tisícročia“.  

Tieto cykly sú impozantným vyvrcholením tvorby z prírody a o prírode. Martinček nezobrazil slnko zoči-voči, len jeho odraz na vode. Iba jeho obraz. Je čarovnejší ako realita, z ktorej sa zrodil.

Cyklus Rozkvitnutý deň je excelentným výtvarným opusom o kráse kvetov, ktorou obohacujú a skrášľujú naše všedné i sviatočné dni.

Dokáže byť pre vás jeho tvorba aj po rokoch objavná? 
Je to tvorba doslova presiaknutá človečinou. Dokonca aj v snímkach z prírody sú stopy človeka, jeho vzťahu k prostrediu, v ktorom žijeme. 

„Človek je ako jablko“ – vraví v jednom z príbehov pastier Tóno Miček, ktorý si vyslúžil povesť čudného mudrca.  

„Zrodí sa, dozrieva. Zrelé jabĺčka záhradník oberie, ale aspoň jedno vždy ostane nespozorované. Osirie, jadrá v ňom sčernejú, črviak ho zbavuje sily. Šíri sa v ňom tma. Až nakoniec má toho svojho nešťastia vyše hlavy, odtrhne sa z konára a spadne dolu. Ak ho záhradník nenájde, zhnije.“

Košikára Martina Dutku zachytil Martin Martinček (1913 - 2014) na viacerých fotografiách. 

Takéto príbehy zbieral na svojich fotografických cestách  Martin Martinček.

Ako záhradník vytrvalo zaznamenával osudy ľudí, čo sú ako jablká. Rástol popri nich a s nimi, aby pochopil, ako sa krúti svet. Svet, ktorý je i náš.

Fotografia môže byť svedomím ľudstva. A bez svedomia sa nemôže krútiť žiadny svet.

Martinček nám to pripomína, preto je jeho tvorba stále aktuálna.

Čím môže osloviť svet Martinčekových fotografií súčasníka? 
Najlepšie to vystihuje jeho celoživotné krédo:

„Čas určí význam každého z nás vo vývoji slovenskej fotografie, v jej historických súradniciach. Nie podľa výšky honorárov ani podľa spoločenského postavenia, ale len podľa pôvodnosti, opravdivosti a závažnosti našej práce pre kultúru slovenského národa. Myslím si však, že ten, kto bude mať nádej na takéto čestné zhodnotenie svojej práce, bude umierať skôr so zodratým srdcom, ako so zodratými lakťami.“

To sú slová človeka, ktorý bol natoľko zaujatý svojou tvorbou, že nemal čas na svetské pocty a slávu.