Fotografie z periférie sveta

V histórii slovenskej fotografie môžeme od prelomu 19. storočia až po súčasnosť vystopovať viacerých kňazov, ktorí sa popri svojej pastoračnej službe venovali umeleckému fotografovaniu.

Svedčí o tom i databáza Lexikónu katolíckych kňazských osobností na Slovensku, kam by sme popri fotografoch ako Jozef Hurton, Štefan Klubert, Jozef Rajčák, Juraj Török, Jozef Vrablec či Maroš Madačov (Martin Števček) mali zaradiť aj rozsiahle dielo Bélu Petrika z obce Rad na južnom Zemplíne.

Náhodne nájdená pozostalosť

V roku 2004 sa vo farskej budove v obci Rad náhodne našla kompletná pozostalosť 406 kusov sklenených želatínových negatívov, ktoré dokladajú celé časové rozpätie fotografickej tvorby kňaza Bélu Petrika od prvých začiatkov v roku 1906 až po rok 1940.

Z iniciatívy súčasného farára Rolanda Bőra sa tento výnimočný obrazový Boží archív nielen zreštauroval, ale priebežne sa predstavuje odbornej aj laickej verejnosti prostredníctvom výstav či knižných publikácií.

Na väčšine fotografií zaznamenal Béla Petrik svoju rodinu, blízkych priateľov či farníkov z obce Rad a blízkeho geografického okolia Medzibodrožia.

Okrem portrétov a autoportrétov obsahuje nájdená pozostalosť väčší počet záberov interiérov kostolov (Rad, Bačka, Vojka, Svätuše, Svätá Mária, Nová Vieska), civilných budov, farských dvorov či hospodárskych budov.

Kňaz fotografoval aj extrémy počasia, rozsiahle záplavy a snehové závaly. Zastúpené sú tiež veduty a prírodné zábery okolia Radu, rieky Tisa a jej mŕtve ramená (Tice), zrúcaniny hradu Veľký Kamenec či zrúcaniny kaplniek.

Obec Veľký Kamenec, ulica Pod katolíckym kostolom s názvom Slepačí rad, okolo 1912. Snímka: Béla Petrik

Kronikár ľudskej biedy

Béla Petrik sa k svojmu fotografovaniu vyjadril len raz prostredníctvom farskej kroniky v roku 1936, kde napísal:

„Moje fotografie, ktoré som sám nasnímal a vypracoval, som (tu) nevlepil, ale vkreslil. Iba som prihliadal na ďalekú budúcnosť. Fotografia sa totiž postupom času chemicky rozkladá a zmizne.“

Slová v neskoršom období v kronike preškrtol, pričom  písomné záznamy vo farskej kronike ilustroval viacerými fotografiami.

Vo fotografickej tvorbe sa Béla Petrik profiloval ako zástanca kresťansko-sociálnej línie. Nevyužíval fotografiu len ako výhradný prostriedok umeleckej výpovede.

Vyjadrujú predovšetkým jeho osobnosť kňaza a človeka s misijnou povahou, ktorý tridsaťsedem rokov pôsobil na tom istom mieste, na periférii sveta, ktorý predstavoval paradigmu chudoby, ľudskú biedu a riziko opakovaných prírodných katakliziem.

Fotografia ako pastorácia

Horlivý kňaz si uvedomoval umeleckú silu média fotografie ako pastoračného materiálu.

Vnímame to hlavne pri fotografiách jeho najbližšej rodiny - matky, otca, sestier, strýka Alberta, synovcov a ďalších príbuzných -, ale aj v zaznamenávaní komunity farníkov, prírody a okolia južného Zemplína.

Tieto snímky tiež vyjadrujú vzťahovú povahu ľudského bytia ako kolektívneho - byť sám sebou znamená byť pre druhého, byť spolu s ním.

Vytváral nimi symbolické epicentrum, v ktorom nachádzal model spolubytia, pravdu prítomnej chvíle - a to aj vtedy, keď ako farár nie je so svojou rodinou, keď práve tí druhí nie sú prítomní.

Zábery Bélu Petrika sú tiež metaforickým hľadaním krásy pravdy, dôstojnosti a medziľudskej vzájomnosti v rovine vzťahu ja – ty – my, ako aj hľadaním sebaidentifikácie a tvorivej autonómie.

Predstavujú zhodu poslania kňaza s poslaním fotografie ako misijnej činnosti, čím prekročil tradičné hranice pastorácie.

Ako mladý začínajúci kňaz citlivejšie vnímal konštitutívny prvok biblického citátu misijného povolania:

„Každý, kto pre moje meno opustí domy, alebo bratov a sestry, alebo otca a matku, alebo deti, alebo polia, dostane stonásobne viac a bude dedičom večného života.“

Fotografie tak vyjadrovali mierku blízkeho rodinného vzťahu v protiklade so širším cirkevným spoločenstvom farskej rodiny.

Obec Bačka (Bacska), interiér Kostola sv. Imricha, 1926. Snímka: Béla Petrik

Sebadarovanie kňaza

Z pohľadu kňaza otváral antropologický predpoklad rodiny - cestu k transcendentnému výkladu s teologickým východiskom – večného sebadarovania Otca Synovi a Syna Otcovi v Trojici Božích osôb.

Dokumentuje to aj Petrikov list čítaný na rozlúčkovej nedeľnej svätej omši 27. októbra 1957.

„Drahí veriaci, počas 37 rokov som sa staral o spásu vašich duší a teraz vás opúšťam.

Neexistuje východ slnka, ktorý by nepokračoval západom slnka.

Neexistuje cesta, ktorá by nemala konca, a neexistuje povolanie, ktorého by sa človek nemohol vzdať.

Na konci života aj maliar, sochár, hudobník odložia svoje nástroje.

Aj v rukách kňaza – tvorivého umelca ľudských duší sa chveje obetný kalich, v knihe života sa obracia list, keď nastáva jeho odchod.

Kňaz je umelec – sochár duší, jeho cieľ je dušiam prinavrátiť obraz Boha.

To som sa snažil pre vás robiť počas 37 rokov.

Aby som dosiahol úspech, dlátom a kladivom sa stali evanjeliár a sviatosti, aby som pomocou rúk zmenil vaše duše na niečo krajšie.

Práca bola ťažká, niekedy ako keby bez požehnania, pretože ste boli ako kamene, ale moje odhodlanie bolo plné nádeje.

Pretože ste neboli len bežnými kameňmi, použiteľnými na vydláždenie cesty, ale boli ste vzácnym mramorom, na ktorom kladivo a dláto vykresalo iskru a zapálilo oheň.

Teraz od vás odchádzam, podobne ako plávajúci oblak na nebi alebo ako do vody vhodený kameň, po ktorom sa rozčerená hladina upokojí a nezostane žiadna stopa.

Zachovajte si ma a moju náuku vo svojich srdciach, ako si zachovávate ducha svojho otca. Zostaňte mojimi duchovnými deťmi, aj keď od vás odchádzam.“

Arcibiskup Bernard Bober v úvode knihy o kňazovi Bélovi Petrikovi poznamenáva:

„V malých dedinách sa rodia veľkí ľudia. Listovaním, prezeraním obrázkov, spomienkou na jednotlivé udalosti je zjavné, že toto dielo je vysnívanou realitou plnou spomienok zviazaných do krásnej kytice.

Je to veľmi dôležité tak pre mladšiu generáciu, ako aj pre staršiu, keďže sny starších sa časom takto stanú životodarným koreňom pre mladých ľudí.“

Kto bol Béla Petrik

Béla Petrik (latinsky Adalbert, slovensky Vojtech) sa narodil 29. apríla 1888 v obci Malé Trakany (Kístárkány) v Zemplínskej župe.

Maturoval na cirkevnom rímskokatolíckom gymnáziu v Sátoraliaújhej, štúdium teológie absolvoval na rímskokatolíckej bohosloveckej škole v Košiciach a 23. júna 1911 ho za kňaza vysvätil košický biskup Augustín Fischer-Colbrie.

Od 1. októbra 1920 bol farárom v obci Rad až do roku 1957, keď oficiálne ukončil svoje pôsobenie. Zomrel 23. júna 1971 vo veku 83 rokov v Malých Trakanoch.