Fotografie zvečnili hospicovú filozofiu

Koľko fotografií bolo vystavených a v akom časovom rozmedzí vznikali? 
Výstava Hospic v obrazoch pozostáva zo štyridsiatich fotografií, ktoré mapujú priebeh každodennej práce v našom zariadení. Fotografie vznikali postupne, prvé už asi pred piatimi rokmi. Minulý rok sa niektoré zábery aktualizovali, ako napríklad ten, čo zobrazuje kolektív zamestnancov Hospicu Matky Terezy.

Ako a prečo vôbec vznikol nápad zachytávať umierajúcich ľudí a pracovníkov hospicu na fotografiách?
Myšlienka výstavy vznikla s cieľom zachytiť celkovú hospicovú starostlivosť na Slovensku prostredníctvom záberov zo štyroch zapojených hospicov. Keďže zábery práve z nášho hospicu boli čoraz početnejšie, tak sme túto výstavu použili aj samostatne.

Pripravili sme tak pre záujemcov výstavu z Hospicu Matky Terezy, ktorá sa časom stala putovnou. 

Zábermi sme chceli zachytiť každodennú fyzicky i psychicky náročnú prácu tých, čo sa starajú o umierajúcich, ale zároveň aj nádej pacientov. Téma zomierania je často tabuizovaná, bojíme sa o smrti rozprávať a už vôbec sa na ňu poctivo pripraviť.

Tento nápad preto vznikol i ako forma osvety verejnosti, že smrť je súčasťou nášho života a aj v náročnom terminálnom štádiu, keď človek vyslovene zomiera, existuje odborný a ľudský prístup zmierenia bolesti a utrpenia.  

Ako reagovali samotní pacienti na to, že sa stávajú objektmi fotografického záujmu? 
Ako ste si na fotografiách mohli všimnúť, pacienti sú fotení veľmi citlivo. Buď zábery zachytávajú len detail ruky alebo nejakého ošetrenia, či láskavú starostlivosť personálu.

Niektorí z pacientov v terminálnom štádiu už ťažšie vnímajú prostredie okolo. Tí, ktorí sú alebo boli pri vedomí, nám na fotografovanie udelili súhlas a reagovali pozitívne.

Aké je posolstvo týchto fotografií? 
Posolstvom fotografickej výstavy Hospic v obrazoch je ukázať starostlivosť a opateru o pacientov v dvoch rovinách.

Fotografie zachytávajú pacienta, nevyliečiteľne chorého alebo zomierajúceho človeka s nádejou a túžbou v srdci. Na druhej strane prinášajú pohľad na odborný, láskavý a svedomitý personál.

Prostredníctvom nich zameriavame pozornosť nielen na samotnú hospicovú filozofiu, ale aj upozorňujeme na nedostatok zariadení zameraných na paliatívnu starostlivosť na Slovensku.

Prečo nie sú zábery – aspoň tie, ktoré som mohla vidieť – farebné? 
Čiernobiely odtieň fotografií Kataríny Klimekovej zdôrazňuje obsah daného záberu.

Nechceli sme len zaujať samotným záberom, ale vystihnúť moment, ktorý zachytáva. Dramatickosť dokresľuje celkovú atmosféru hospicovej starostlivosti. 

Kto každý a akým spôsobom sa podieľal na vzniku výstavy? 
Na poslednej výstave, ktorá sa uskutočnila na prelome mesiacov február a marec v meste Michalovce, spolupracovala Arcidiecézna charita Košice s Domom Matice slovenskej Michalovce a so Zemplínskym osvetovým strediskom.

Za vznikom, samozrejme, stáli zamestnanci i pacienti Hospicu Matky Terezy v Bardejovskej Novej Vsi. 

Kde všade už bola výstava inštalovaná a aké sú ďalšie zámery s ňou? 
Výstava bola po prvýkrát uvedená na akademickej pôde Prešovskej univerzity, kde sa tešila obrovskému záujmu odbornej i laickej verejnosti.

V mesiaci november boli fotografie vystavené v priestoroch galérie Poľsko-slovenského domu v Bardejove.

V priebehu roka by sme ju chceli prezentovať aj v meste Košice a spoluprácu nám prisľúbili aj za hranicami v meste Užhorod.

Aké spätné väzby dostávate od recipientov? 
Spätné väzby sú len pozitívne.

Na vernisáži boli príbuzní našich pacientov, ktorých sme sprevádzali v zariadení do posledných chvíľ. Tí s vďačnosťou spomínajú na svojich blízkych a našu starostlivosť o nich.

Často sa objaví nejedna slza.

Študenti zas reagujú so záujmom, pretože o tejto téme a problematike doposiaľ nevedeli alebo mali len minimálne znalosti.

Mnohých ľudí to núti stíšiť sa a zamyslieť nad zmyslom života, kam smerujeme alebo aké je naše poslanie.