Herectvo je neviditeľná vlna duchovnej sily

Potrebuje herec talent, alebo sa herectvu dá naučiť?

Mnoho vecí sa dá naučiť, talent však nie je naša zásluha. Je to dar od Boha, ale je na vás, či ho rozviniete a posuniete, alebo ho necháte plávať a viac svojim danostiam nebudete venovať pozornosť.

Ako sa dokážete v hlave prepnúť z jeden postavy do druhej?

Nedá sa len tak nacupitať na scénu. Najprv musím zobrať do ruky papierový scenár. To je základ. Často dostávam otázku, ako môžem mať v hlave toľko textov. Úplne normálne – tak ako niekto môže mať v hlave množstvo rovníc a vzorcov. Nedá si to do hlavy všetko naraz a tak je to aj pri skúšaní predstavenia.

Väčšinou sa skúša dva mesiace, počas ktorých si texty postupne naskladám do mozgu. Keď potom hrám inscenáciu päť či sedem rokov, zakaždým si texty upevňujem v pamäti.

Aj keď potom niektorú rolu trištvrte roka nehrám, mám pevnejší textový základ, ako keby som hru skúšala iba týždeň a premiéra by bola o pár dní.

Nejaká časť postavy teda vo vás zostáva stále?

Áno, akoby to bolo na harddisku. Keď niektorú rolu potrebujem, vytiahnem z pamäti najprv svoje texty a potom partnerove koncové vety, aby som vedela, kde nastupujem.

Keď potom vidím konkrétny priestor a počujem hudbu, už sa mi vyplavujú aj emócie. S kostýmom si danú postavu obliekam a prestávam riešiť publikum. Vnímam len prostredie, partnera, hru.

Tie emócie sú príjemné?

Ako kedy a ako komu. Nie každému je príjemné hrať pred divákmi. Psychika človeka je veľmi zvláštna vec a pri herectve to platí trojnásobne. Napríklad ja mám trému pred každým predstavením.

Tomu ťažko veriť, lebo pôsobíte ako zosobnenie sebavedomia.

 Tréma je to, keď viete, že v publiku sedí pár divákov, ktorí vás už videli zahrať niečo dobré. Tréma je to, či nepodleziem latku, či ich nesklamem. Keby som nemala túto motivačnú trému, keby som si povedala – som skvelá, som výborná –, tak skončím, pretože sa nebudem nikam posúvať.

Sklamali ste niekedy samu seba svojím hereckým výkonom?

Keď je herec sám so sebou spokojný, to je najhorší stav, aký môže byť, lebo potom nemá na čom pracovať. Nespokojnosť nás posúva dopredu, motivuje stvárniť postavy lepšie. Drvivej väčšine hercov cestou domov stále znejú v hlave jednotlivé úseky z predstavenia.

Ani spánok nepríde okamžite, najprv si odtrpím „plafónovič“, aj keď druhý deň ráno vstávam. Podvedomie sústavne pracuje. Analyzujem, čo som urobila úplne zle, že som sa mohla lepšie sústrediť na tanec a podobne. Človek si vždy nájde niečo, čo by sa dalo zlepšiť.

Nikdy si nezatlieskate: „Jana Valocká, bola si dobrá!“?

Nikdy som nebola sebavedomá. Musela som sa naučiť existovať jednak sama so sebou, jednak v tomto svete a jednak v tejto profesii. Platí to však aj všeobecne. Ak dáte na sebe poznať, kde je vaša Achillova päta, všetci to veľmi rýchlo zneužijú.

Nemusíte klamať, stačí len neukázať to, čo nechcete, aby o vás iní vedeli. Ak vám niekto závidí, bude len rád, keď mu odkryjete svoje slabosti. Žiaľ, nežijeme vo svete, kde sa všetci navzájom milujú a majú radi.

Kedy ste si to prvýkrát uvedomili?

Keď som mala päť rokov a zomrel mi otec. Deti vedia byť nechtiac veľmi kruté. Keď sa nás učiteľka pýtala, čo robí mamička a otecko, odpovedala som, že mamička nepracuje a otecko je v krematóriu. Počas prestávky sa mi deti posmievali: „Tak ti treba s maslom chleba, že ti zomrel otec!“

A pýtali sa ma: „Čo jete, keď ani mama, ani ocko nezarábajú?“ Hoci som nebola sebavedomá, už ako dieťa som v sebe dokázala nájsť obranný mechanizmus a povedať: „My bývame na prízemí a okolo domu máme trávičku. Mama nás vždy pred školou ráno zobudí a vypustí nás na trávičku. Tam sa napasieme a potom ideme do školy.“

Netuším, ako som na to prišla. Ale už nikto nevedel, že keď som prišla domov, vopchala som sa za perinák, kde som trištvrte hodiny plakala. Na druhý deň však išla do školy opäť päťročná Valocká, ktorá dávala všetkých do pozoru.

Beriete takéto skúsenosti ako výzvu na stvárnenie negatívnej postavy?

Všetko je výzva, lebo v každom z nás je dobro aj zlo. Nikto nie je jednoznačne dobrý či zlý. Herečky, ktoré hrajú mrchy, povedia, že kladnú postavu zahrá každý, že tam vlastne nie je čo hrať. No práve to je kumšt – nájsť v tej dobrej postave niečo, čím herec diváka zaujme, aby to nebolo iba jednostranné ploché stvárnenie.

To vás učili už na škole?

Áno, zdôrazňoval to hlavne Pavol Mikulík. Okrem neho ma učila Božidara Turzonovová a Juraj Slezáček. Umelecký prednes ma učila Ida Rapaičová a Dušan Jamrich.

To boli pedagógovia, ktorí mi aj po ľudskej stránke dali veľmi veľa. Práve Paľko Mikulík hovoril, že herec môže hrať aj Hitlera, čo určite nie je pozitívna postava, ale keď ho chce stvárniť dobre, musí ho najprv pochopiť.

Prečo bol taký, aký bol, prečo robil to, čo robil, prečo ho niektoré ženy milovali? Herec by mal vždy pochopiť pohnútky svojej postavy. Ale pozor: nie ospravedlniť. Sila herectva je v tom, že aj na najzápornejšej postave nájdete nejaké pozitíva.

Vtedy je to plnokrvná postava. Plocho môžete hrať akurát rozprávkovú postavu, ktorá je napísaná jednostranne: černokňažník je iba zlý a princezná iba dobrá. V normálnom živote to tak nie je.

V postave Normy Desmondovej v inscenácii Sunset Boulevard predvádza aj Charlieho Chaplina. Snímka: Teatro Colorato/Patrik Ratajský

Herec teda potrebuje hrať kladné aj záporné postavy?

Herec potrebuje hrať všetko: dobré aj zlé, tragédie i komédie. Keď hráte komédiu, túžite po monológu v tragédii, kde divákom otvoríte oči, že aj vy viete na javisku trpieť. O tom by malo byť herectvo, nie iba hrať samého seba v dobrých okolnostiach alebo hrať iba súčasné postavy.

Herectvo je, keď dokážete stvárniť plnokrvný charakter so všetkým, čo k tomu patrí: s chôdzou, rečou, gestami, mimikou, pohybom. Ale dnes akoby sme zľavovali zo všetkého. Netýka sa to iba herectva, ale každej profesie. Akoby nám stačilo čoraz menej kvality.

Pri ktorej postave ste si povedali, že ste to celá vy?

Jill Tannerová – tá bola ako ja. Je to postava z inscenácie Motýľom nik nerozkáže. Milovala som tú postavu, lebo bola pojašená ako ja. Do jej stvárnenia som implantovala plno vecí, ktoré som v sebe nosila. V tom čase som ako alternácia začala skúšať aj postavu Márie Magdalény. 

Ako si spomínate na obdobie, keď ste hrali Máriu Magdalénu?

Bola to inscenácia Jána Kopeckého Hra o umučení a slávnom vzkriesení Pána a Spasiteľa nášho Ježiša Krista. Mala premiéru v júni 1990 v Divadle Andreja Bagara v Nitre v réžii Jozefa Bednárika. Ak sa na javisku ocitnete v dobrej hre s dobrými kolegami, začne fungovať niečo, čo sa nedá opísať.

Funguje to ako neviditeľná vlna duchovnej sily, ktorá sa z  javiska preleje na divákov v publiku, oni ňou nasiaknu a vrátia vám ju späť. Takto to úžasne cirkuluje. Táto inscenácia vznikla po nežnej revolúcii. Všetci herci sme sa tešili, že môžeme konečne urobiť v divadle aj takúto tému.

Bola postava, na ktorú ste si ako začínajúca herečka netrúfli?

Ako by som si mohla netrúfnuť? Ak je herec zamestnaný v divadle, musí zvládnuť každú rolu. Všetko sa dá, závisí od hereckého uhla pohľadu na správanie a konanie danej postavy. Keby ste dali zahrať Júliu trinásťročnej herečke, neviem, či by to zvládla.

Javisko niekedy uberá vek, inokedy ho pridáva, ale kým nemáte v hlave – rozumovo aj emočne – naskladané, nemôžete sa nepopasovať so žiadnou postavou.

Čo vám v tomto smere pomáha?

Všetky údery, ktoré som v živote dostala. Ako dieťa som zažila ťažké veci, a tak som si prešla – bez toho, aby som to chcela či plánovala – vnútornou očistou. Aj keď to v detskom veku neberiete ako kríž, vždy sa to na vás podpíše, dá vám to iný pohľad na svet, ľudí, situácie.

Preniesli ste to aj na javisko?

Na vysokej škole sme hrali predstavenie Mačka na horúcej plechovej streche. Hrala som veľkú mamu, najstaršiu z postáv. V jeden moment príde lekár, ktorý veľkej mame oznamuje, že veľký ocko zomiera na rakovinu. Režisér hovoril, že by som mala dostať veľký hysterický záchvat plaču.

Na to som povedala, že nie. Po prvé, tak to vôbec necítim, a po druhé, zažila som situáciu, keď mojej mame oznámili, že jej zomrel muž. Hoci som mala iba päť rokov, pamätám si, ako moja mama vyzerala a čo robila.

A budem si to pamätať stále, kým budem nažive. Bola nedeľa, mali sme poodchýlené dvere z obývačky, telefón bol na chodbe. Zazvonil, mama k nemu podišla, zodvihla slúchadlo. Ešte stále počujem tón jej hlasu, keď povedala „prosím“.

Spomínam si, ako sa jej menili črty tváre. Úsmev zmizol. V priebehu minúty bola iná. Neplakala. Až do pohrebu neplakala ani raz. Preto som povedala, že na javisku nebudem hrať hysterku. Ak máte vlastnú skúsenosť, nemusíte nič kopírovať.