K organovej improvizácii v liturgii

Umelec pri improvizácii využíva vlastné témy či známe nápevy, ale i netematické konštrukcie, ktoré podáva využívajúc bohaté možnosti nástroja, znalosti princípov hudobnej harmónie, kontrapunktu. A prítomní sú priam fascinovaní, akú majstrovskú fúgu organista spontánne predviedol.

V odlišnej situácii sa nachádza chrámový organista (kedysi všestranný regenschori), ktorý sa stretáva s uplatňovaním organovej improvizácie v každodennej praxi – v službe liturgii. Tomuto dôležitému spolupracovníkovi na priebehu liturgických obradov venoval svoju inštruktážnu publikáciu Bohumír Kratochvíl, Učebnice organové improvizace (Artthon Opava, 2020).

Jednotlivé metodické inštruktážne kroky autor sprevádza veľkým množstvom notopisných, technicky prístupných príkladov. Záujemcovia nájdu oporu a poučenie, akými spôsobmi pracovať s motívom, o formách improvizácie uvádzajúcej pieseň, neraz i jej pohotový sprievod alebo nápev a jeho autentickú harmonizáciu.

Pri mnohých príkladoch využíva vlastné pracovné motívy, najmä však úryvky či komplety konkrétnych kancionálových piesní. Na objasnenie teoretických zámerov vo vzťahu k improvizácii v oblasti hudobných foriem cituje zaujímavé kontrapunktické spracovania (passacaglia, ciaccona, chorálová predohra, predohra, fúga).

Kratochvílova učebnica je špecifickým príspevkom do kolekcie koncepcií škôl organovej improvizácie vo výbere uvedených aj v zozname literatúry (Reiner Gaar, Hermann Keller, Karel Szecker, Jaroslav Vodrážka).

Vytýčená úloha je náročná

„Dobre improvizovať neznamená len správne aplikovať pravidlá“ – t. j. základnú znalosť harmónie, kontrapunktu, hudobnej náuky a foriem –, ale „umelecky sa vyjadrovať pri súčasnom rešpektovaní týchto pravidiel“.

Autorove kritériá na zvládnutie organovej improvizácie v liturgickej praxi sú náročné, zatiaľ čo „na väčšine chórusov sa hrajú predohry, medzihry, dohry z dostupnej notovej literatúry, pretože organisti sa z nedostatku odvahy alebo nedostatočných znalostí do improvizácie nepúšťajú. Iní sa, naopak, o to snažia, ale... ich pokusy môžu byť z umeleckého hľadiska sporné“.

Z citovaných slov autora vidieť, že ako skúsený chrámový organista a hudobný improvizátor pozná náročnosť úlohy, ktorú si vytýčil. Skutočne, z hľadiska požiadaviek na vzdelanie adeptov improvizácie na úrovni umeleckého výrazu je jeho koncepcia – odhliadnuc od organových profesionálov – v mnohých súvislostiach nad sily mnohých praktikov v chrámoch.

Zdá sa, že táto skupina adresátov učebnice optimálne využije jej potenciál za predpokladu, že bez problémov „číta“ kancionál (autor v tejto súvislosti odporúča zdatnosť na úrovni klavírnych etud a sonatín Lemoina či Clementiho).

Situácia sa významne zlepšila

Ak sledujeme komentáre Bohumíra Kratochvíla k inštruktážnym príkladom v kontexte s dnešnou situáciou „na chórusoch“ u nás, je namieste konštatovať, že v našich kostoloch sa významne vylepšila úroveň liturgického organovania.

Priebežne na mnohých miestach nastúpili za manuály, a smelší aj nad pedále, erudovaní absolventi hudobných škôl, ako aj ambiciózni jednotlivci, pripravení na náležitej úrovni používať kráľovský nástroj „na väčšiu česť a slávu Božiu“ (sv. Ignác z Loyoly).

Týmto zaslúžilým – vôbec nie vekom – hudobným služobníkom liturgických obradov môže byť v prvom rade užitočná publikácia Bohumíra Kratochvíla. Lebo títo sú najpripravenejší výsledky autorovho diela oceniť a uviesť do praxe ako obohatenie o dimenziu improvizácie.

Zopakujme si napokon ako motto údajne Bachov citát zo záveru publikácie: Každý sa môže stať „Bachom“, pokiaľ bude na sebe tvrdo pracovať ako J. S. Bach.