Každý z nás sa podobá poškodenej ikone

Keď vojdete do jeho dielne na jednom z bratislavských sídlisk, akoby ste prekročili hranicu medzi dvomi svetmi. Dýcha to tam pokojom až chrámovou mystikou. Ikony zdobia takmer všetky steny, aj knihy v policiach sú najmä o nich. Ladislav Németh (55), rímskokatolík, ktorý objavil svoje poslanie v tvorbe ikon.  
Mária Bilá 01.02.2020
Každý z nás sa podobá poškodenej ikone

Vytvára ikony a kríže pre rôzne rehoľné spoločenstvá, komunity a kláštory doma i v zahraničí, ale aj pre rodiny. Snímka: Erika Litváková

Ako ste sa dostali k tvorbe ikon? 
Moje povolanie ikonopisca je spojené s návštevou jedného starobylého karmelitánskeho kláštora v Taliansku, blízko Ríma. 

V rámci prehliadky kláštora mi bola predstavená aj ikonopisecká dielňa. Ako som vstúpil do dielne, bol som obdarovaný týmto povolaním. Je to ako zamilovanie sa. Neviete ako, a ste v tom až po uši.

Niekoľko rokov som prežil v kontemplatívnej komunite a približne v roku 1997 som sa začal vážnejšie zaoberať kresťanskou ikonografiou. Mojím učiteľom bol Vitalij Petrovič Poletaev v Moskve. 

Neskôr som strávil 4 mesiace v španielskej kontemplatívnej komunite fraternita monastica della Paz. Táto komunita čerpá z ikonografickej tradície svätého vrchu Athos v Grécku.

Ste jeden z mála tých, ktorí sa u nás ikonopisectvom živia. Mohli by ste viac predstaviť svoju prácu? 
Žijem a pracujem na Slovensku, v Bratislave. Otvoril som ikonopiseckú dielňu, ktorá je zasvätená svätému archanjelovi Rafaelovi. Nie je to náhodou. 

Biblický príbeh o vernom Tobiášovi azda ani nemusím opisovať. Boh posiela do ťažko skúšanej rodiny svojho posla, aby ju obnovil a posilnil v nádeji. Som presvedčený, že tento príbeh je príbehom mnohých dnešných rodín, ktoré hľadajú svetlo a Božiu pomoc. 

Tieto rodiny sa podobajú staručkému Tobiášovi, ktorý síce na začiatku príbehu oslepol, ale Boh mu prostredníctvom archanjela Rafaela otvára zrak. 

Každá ikona je ako tento Boží posol. Nesie v sebe predovšetkým radostnú zvesť, že Boh sa stal človekom, aby vykúpil ľudstvo z hriechu. Každá ikona je svedkom Božieho vtelenia, svedkom Božej lásky, ktorá prišla, aby prebývala medzi nami. 

Význam mena Rafael sa prekladá aj ako Boží liek. Počas 25-ročnej činnosti ikonopiseckej dielne som videl mnohé obrátenia i uzdravenia, ktoré ikony ľuďom sprostredkovali.

Mnohí dnes ikony považujú za umelecký artefakt, respektíve za púťový suvenír, dokonca dekoráciu. Čo ikony znamenajú pre vás?
Samozrejme, ikona nie je amulet, ktorý nás chráni tajomným spôsobom pred zlom. Ikona sa rodí v Cirkvi a predpokladá život v kresťanskej viere, v spoločenstve Cirkvi. 

Veriaci, ktorý ikonu uctieva, sa neklania drevu, ani samotnému zobrazeniu, ale tomu, koho zobrazenie predstavuje. Preto je potrebné, aby každá ikona v sebe niesla aj iniciály svätého, ktorého predstavuje. 

Vidieť v ikone len akýsi umelecký artefakt alebo dekoráciu nie sú schopní už často ani ľudia vzdialení od Cirkvi. Aj takí mi pri objednávaní potvrdzujú, že ikonu považujú za niečo oveľa hlbšie ako len umelecký artefakt.

Pre mňa je ikona predovšetkým svedkom tajomstva vtelenia. Vtelením Božieho Syna Boh spojil nebo so zemou. Sme občanmi neba. Ikona nám pripomína, aby sme tento dar neprehliadali, a pomáha nám i v domácom prostredí žiť v Božej prítomnosti. 

Sám Ježiš začal svoje verejné účinkovanie týmto vyhlásením: „Priblížilo sa nebeské kráľovstvo“ (Mt 4, 17).

Často sa zabúda na to, že prvotná Cirkev sa stretávala prevažne v domácom prostredí. Toto prostredie bolo pre ikonu od počiatku prirodzené, ako bol Boží zámer pripravovať zavŕšenie dejín spásy prostredníctvom skrytého života Ježiša, Márie a Jozefa v Nazarete. 

Traduje sa, že svätý Lukáš vytvoril prvú ikonu Matky Božej použijúc ako podklad drevenú dosku zo stola Svätej rodiny. Keby táto doska vedela rozprávať o spoločných chvíľach strávených pri stole v prítomnosti Krista...  

Čo môže ikona ponúknuť dnešnému človeku? 
Ikona ponúka človeku predovšetkým stretnutie s Kristom. V každej ikone svätého, sviatku či Matky Božej sa klaniame Kristovi. Možno práve dnes je aktuálnejšie ako kedykoľvek predtým vstupovať do spoločenstva s Bohom v našom každodennom domácom prostredí. 

Pred mnohými rokmi som našiel v pivnici masívny starý stôl, na ktorom pracoval v svojej dielničke môj starý otec ako krajčír. Stará obitá doska tohto stola je pamätníkom pracovitosti a námahy, ktorou sa môj starý otec denne usiloval uživiť svoju rodinu. Uvedomil som si, že najdlhšia liturgia sa neodohráva v priestoroch chrámu, ale uprostred našich rodín v domácom prostredí. 

Ikona nám pomáha nestratiť smer v každodenných snaženiach. Pomáha nám byť upriamení na to, čo je neviditeľné: „Veď naše terajšie ľahké súženie prinesie nám nesmierne veľkú váhu večnej slávy, ak nehľadíme na to, čo je viditeľné, ale na to, čo je neviditeľné; lebo viditeľné je do času, ale neviditeľné je naveky“ (2 Kor 4, 17). 

Na svojom webe máte uvedené, že každý človek by sa mal stať dokonalou ikonou Boha. Ako k tomu môže prispievať existencia, prítomnosť ikon? 
Cirkev bola vždy ochrankyňou nielen dobra, ale aj krásy. Už v Knihe Genezis môžeme pozorovať, ako sa po každom dni stvorenia konštatuje, že čo bolo Bohom stvorené, bolo aj dobré. 

Grécky výraz pre dobro a krásu je rovnaký. V tomto kontexte nebol každý deň stvorenia len dobrý, ale aj krásny. 

Siedmy deň, počas ktorého Boh odpočíval, sa nestáva dňom nejakej nudnej nečinnosti, ale práve naopak, stáva sa kontempláciou. Boh kontempluje svoje stvorenia v jednote dobra a krásy. Táto jednota dobra a krásy dáva zrod pravde. 

Pravda, krása a dobro sú dnes medzi nami asi najviac relativizované. Týmto spôsobom vznikajú rôzne deformácie obrazu, ktorý už neodzrkadľuje pôvodný zámer Boha - autora. 

Najzreteľnejšie to môžeme vidieť práve u človeka, ktorý bol stvorený na Boží obraz. Potreba zjednotenia pravdy, dobra a krásy má praktický dosah na náš každodenný život.

Všetci ľudia sme stvorení na Boží obraz, ale podobu s ním sme hriechom stratili. Naša podoba s Bohom sa neuskutočňuje pasívnym prijatím viery. Každý človek je povolaný hľadiac na Krista tvoriť ikonu svojho života a pomáhať druhým reštaurovať túto poškodenú podobu.

Zaujímavý obraz. 
Ruský pravoslávny metropolita Antonij Surožskij to veľmi pekne opísal v jednej zo svojich úvah pod názvom Poškodená ikona.

Každý z nás je obrazom Boha a zároveň sa každý z nás podobá poškodenej ikone. 

Keď nám niekto daruje ikonu, ktorá je poškodená časom, ľudskou nenávisťou alebo rôznymi udalosťami, zaobchádzame s ňou jemne, s úctou; so srdcom plným súcitu. Dotýka sa nás nešťastie, ktoré ju poškodilo. Nie je pre nás podstatné, že je poškodená.

Dôležité je pre nás to, čo zostalo z jej krásy, a nie to, čo sa pominulo.

Jim Forest píše, že „ikony majú svoj vlastný jazyk, ktorý – rovnako ako každý iný jazyk – sa musí učiť a nie je ľahké ho zvládnuť“. Ako správne čítať ikony? 
Áno, ikona prináša často viac otázok ako odpovedí. Vraví sa, že najlepšími odpoveďami bývajú tie, ktoré otvárajú ďalšie otázky a posúvajú tak človeka ďalej. 

Človek pred ikonou cíti určitú bázeň, rešpekt, tajomstvo. Niekde hlboko v duši tuší, že ikona v sebe skrýva oveľa viac, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. 

Človek pred ikonou zakusuje dotyk večnosti, ktorý preniká jeho bytím a zjavuje mu pravdu nielen o Bohu, ale aj o ňom samom. 

Čítať ikonu by sme mali podobne ako čítame Božie slovo. Nemala by nás v prvom rade viesť intelektuálna zvedavosť, ale túžba po stretnutí s Kristom. 

Ikona nie je rébus, nie je hádankou, ktorú pomocou symboliky a štúdiom atribútov svätých máme vylúštiť. 

Ikona nás vedie k tajomstvu, ktoré nás nekonečne presahuje. Vedie nás od hluku množstva slov k tichým vodám, kde je naša vlasť, kde nič kalné ani nízke sa k nám nemôže priblížiť, kde naše srdcia blíž stoja k Pravde a odkiaľ sa s dôverou môžu naše zraky upierať k zástupom svätých, ktorí už dosiahli cieľ.

Okrem tvorby ikon s kristologickým či mariánskym motívom sa venujete aj tvorbe ikon s podobou svätcov, a to vrátane celkom moderných. Ktorý svätec má vo vašom živote osobitné miesto?  
Ikona sa neuzatvorila do zobrazovania svätých len z dávnych čias. Kristus sa i dnes oslavuje v svojej Cirkvi. Dosvedčujú to zástupy novodobých mučeníkov a svätých. 

Ikona  podobne ako mučeník vydáva svedectvo o pravde viery a kresťanského učenia. V určitom zmysle slova má každý kresťan povolanie ikonopisca i mučeníka. 

Preto má v mojom živote dnes osobité miesto práve tento zástup svätých mučeníkov. Pomaly vznikajú mnohé ikony týchto svätých ako napríklad ikona  svätých mučeníkov Líbye od srbského ikonopisca Nikola Sariča. 

Je potrebné, aby sme svedectvá týchto novodobých mučeníkov neprehliadali, ale majúc ich pred očami, posilňovali sa vo viere.

Kde všade po svete sa nachádzajú ikony, ktoré ste vytvorili? 
V Španielsku som tvoril nástennú maľbu Premenenie Pána pre novopostavený Chrám Presvätej Trojice. Ikona Kristus, nádej Európy si našla svoje miesto v Kostole Najsvätejšieho Srdca v Bruseli. 

Vytváral som kríže a ikony pre rôzne rehoľné spoločenstvá, komunity a kláštory doma i v zahraničí. Ale mojimi primárnými zákazníkmi sú jednoduché kresťanské rodiny a spoločenstvá. 

Mám úprimnú radosť, že môžem prispieť svojím dielom k duchovnej obnove rodín. Teším sa zo stretávania s nimi a vzájomného povzbudzovania sa vo viere. 

Vytvorili ste už desiatky, ak nie stovky ikon. Čo Vás motivuje tvoriť ich ďalej? 
Každú ikonu, ktorú začínam tvoriť, zobrazujem akoby bola prvá. Mnohí ľudia pri rozhovoroch neveriacky pokyvujú hlavou, že predsa vytvárať tú istú ikonu po tridsiaty raz už nemôže človeka baviť. 

Náš pohľad na ikonu však musí byť ako na Božie slovo – veď aj Písmo čítame celé roky stále znovu a znovu. Je len jedno Božie slovo a je len jedna ikona, a tou je Kristus. 

Viac fotografií si môžete pozrieť v našej fotogalérií: