Krása a detail až po pohár vody pre pápeža

Ako zábery vznikali? Verejne sú prezentované prvýkrát?

Pätnásteho septembra uplynuli dva roky od svätej omše, ktorú pápež František slávil v Šaštíne. Význam udalosti zvýraznila mimoriadna architektúra dočasného liturgického priestoru. Architektonickú súťaž, ktorú Bratislavská arcidiecéza vyhlásila v júli 2021, vyhral tím z ateliéru Bogár architekti.

Do autorského kolektívu prizval aj manželov Emu a Romana Ruhigovcov. Architekti fotograficky dokumentovali proces navrhovania a realizácie presbytéria uprostred polí. Ich doteraz nepublikované fotografie dovoľujú nazrieť do zákulisia a majú tiež výtvarné hodnoty.

Prečo ste sa rozhodli toto zákulisie ukázať?

Pre odbornú verejnosť, ale určite aj pre každého, kto bol prítomný v Šaštíne osobne či cez obrazovky, bola architektúra vytvárajúca dôstojný rámec pontifikálnej svätej omše príjemným prekvapením.

Vytvorila dokonca precedens toho, že nevyhnutná spolupráca a rešpektujúci dialóg všetkých zainteresovaných strán – v tomto prípade Cirkvi, architektov a umelcov – sú možné a prinášajú svoje ovocie.

Autori o architektonicko-výtvarnej koncepcii od začiatku komunikovali s výtvarníkmi – Dorotou Sadovskou (obraz sv. Jozefa), Martinom Lettrichom (korpus Krista) a Viktorom Oravcom (sklené detaily v liturgických prvkoch), čo považujem za mimoriadne dôležité a pri podobných projektoch aj za nevyhnutné.

Architektúra mala mnohé ohlasy v odborných publikáciách a bola nominovaná na prestížne architektonické ocenenie CE ZA AR 2022. Verím, že na vysokú koncepčnú a realizačnú úroveň, ktorú šaštínsky príklad nastavil, sa v Cirkvi podarí nadviazať aj v budúcnosti.

Snímka: Michal Bogár

Čo konkrétne môžeme na snímkach vidieť?

Fotografie upriamujú našu pozornosť aj vnútorný zrak k tomu, aký odkaz z pápežovej návštevy v nás s odstupom dvoch rokov rezonuje. Ukazujú, ako zo zeme postupne vyrastala konštrukcia presbytéria.

Zavedú nás do súkromných priestorov poľných sakristií, kde sme svedkami prípravy bohoslužobných rúch navrhnutých Janou Zaujecovou.

Predstavujú nám aj obrazy, ktoré kultivovali stanové priestory sakristií: od Jozefa Jankoviča, Rudolfa Sikoru, Kláry Bočkayovej, Veroniky Rónaiovej, Ladislava Čarného, Vladimíra Kordoša a Fera Guldana. Teda od umelcov, ktorí majú čo povedať k rozbiehajúcemu sa dialógu umenia a Cirkvi.

Snímka: Erika Litváková

Podľa čoho ste fotografie vyberali?

Architekti ich vytvorili desiatky, ale pre komorný priestor Domu Quo vadis v Bratislave sme pripravili výber asi dvadsiatich fotografií od viacerých členov tímu vrátane Michala Bogára ml., ktorý dokumentoval aj výsledné dielo. Spoločne uvažujeme o tom, že by stálo za to fotografie zverejniť i formou publikácie.

Ktoré zábery boli prekvapivé aj pre vás?

Okrem symbolických významov – ako v prípade kópie sochy šaštínskej Panny Márie, ktorá akoby sa vznášala nad krajinou na transparentnom sokli – sú pre mňa silným momentom fotografie zachytávajúce poľné sakristie, ktoré sme v médiách nemali možnosť vidieť.

Oslovil ma zmysel pre detail, s ktorým architekti pracovali. Do priestorov umiestnili spomínané diela výtvarníkov tak, že priestoru dodali ďalší rozmer. A spolu s liturgistami, ktorí podujatie pripravovali, mysleli napríklad aj na taký detail, akým bol pohár vody pre pápeža.