Kto je prvá dáma slovenskej lexikografie

„Je jednou z najskúsenejších slovenských lexikografiek, patrí jej unikátny primát v tom, že autorsky pracovala na všetkých lexikografických dielach týkajúcich sa spisovnej slovenčiny, ktoré vznikli v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra,“ napísala o Márii Pisárčikovej jazykovedkyňa Klára Buzássyová v časopise Slovenská reč (roč. 72, č. 1, s. 49) pri príležitosti jej životného jubilea. 

Okrem toho, že sa Mária Pisárčiková podieľala na zostavovaní slovníkov, dvadsať rokov externe pôsobila aj ako redaktorka Jazykovej poradne (výber z nich vyšiel v roku 1988 aj knižne v titule Jazyková poradňa odpovedá) a takmer tridsať rokov sa venuje aj jazykovej redakcii katolíckeho časopisu pre deti Rebrík. 

"Lexikograf musí hlboko preniknúť do jazyka, aby vedel podať v skrate všetko, čo je dôležité v danom slove." 

Za svoju celoživotnú prácu už získala niekoľko cien, napríklad Cenu Slovenskej akadémie vied (1996) či Poctu Antona Bernoláka udelenú Ministerstvom kultúry (1997). 

„Mala som v živote šťastie. Pôsobila som v období, keď sa v slovenčine tvorili základné diela – a ja som sa mohla na tom procese zúčastňovať. Nebola to teda moja zásluha, skôr historická náhoda,“ komentuje svoje úspechy v oblasti jazykovedy sama Mária Pisárčiková.

Kráľovná slovníkov
Jemná dáma s jasným pohľadom i myslením nastúpila do Ústavu slovenského jazyka (dnes Jazykovedného ústave Ľudovíta Štúra) v roku 1961 ako absolventka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, kde vyštudovala slovenský a ruský jazyk. 

Ešte ako mladá redaktorka participovala pod vedením Štefana Peciara na spracúvaní šesťzväzkového Slovníka slovenského jazyka, kde, ako sama vraví, sa skôr „učila“; získavala zručnosť v podobnej práci.

„Najmä výkladové slovníky sa usilujú podať jazyk nielen z pravopisného hľadiska, ale aj z hľadiska významu, štylistických kvalifikátorov... Jednoducho, lexikograf musí hlboko preniknúť do jazyka, aby vedel podať v skrate všetko, čo je dôležité v danom slove,“ tvrdí Mária Pisárčiková. 

"Nechcem to hovoriť ako frázu, lebo to sa u veriacich často stáva, ale viere podriaďujem všetko a na svet sa pozerám cez optiku Božieho plánu."

Neskôr bola členkou kolektívu pod vedením Gejzu Horáka, ktorý zostavoval Česko-slovenský slovník. „Mal tiež veľkú úlohu, lebo ukazoval hranice medzi češtinou a slovenčinou, ktoré sú vždy trošku vágne a bežný užívateľ sa nevie orientovať,“ vysvetľuje jazykovedkyňa dnes. 

Jej srdcovou záležitosťou však boli synonymá – najprv zostavila Malý synonymický slovník, neskôr sa stala hlavnou redaktorkou Synonymického slovníka slovenčiny.

„Robili sme ho s kolektívom, ktorý sa dosť často menil, a to bolo náročné, pretože mladí pracovníci sa musia vždy zapracovať. Musela robiť policajta, aby všetko šlo, ako má,“ spomína na toto obdobie Mária Pisárčiková. 

Marxizmus nad márami
Vzťah k jazyku mala odmala.

„Už v druhej triede – to sa tak trošku chválim, ale veľmi dobre si na to pamätám -, ma pani učiteľka vyzvala, aby som pred jej kolegami napísala na tabuľu ‚matka bieli biely dom’. Napísala som to dobre. Aj ‚okolo vily víly vili vence’. Čudovali sa, aj ja sa dodatočne čudujem, nevedela som vtedy zásady, ale zrejme zafungovala intuícia. Tiež som veľa čítala, tak možno sa mi v hlave zafixovali grafické obrazy slov.“

Recitovala, rada písala slohy. „Každý sa pred tým triasol, ja som sa potichu tešila,“ smeje sa dnes.

"Najstaršia generácia na jazykovednom ústave bola hlboko veriaca, aj keď to bolo pod povrchom, takže sa mi tam dobre pracovalo a rozumeli sme si aj z tejto stránky."

„Vzťah k jazyku bol hlboký a spontánny. Za môjho detstva sme žili v okupovanom Maďarsku, tam sa ešte viac uplatňoval vzťah k národnému aj katolíckemu. To bolo spolu. Vyrastala som totiž ešte v období, keď viera bola niečím absolútne samozrejmým.“

Vzorom vo viere jej v detskom veku bola najmä stará mama z otcovej strany: „Vidím ju ešte dnes, ako kľačala o desiatej večer pred tým krížom a modlila sa ruženec. Sú to hlboko uložené zážitky, ktoré sa nedajú vymazať a sú veľmi rozhodujúce v živote.“

Dievčina – vtedy ešte Mária Gajdošová – navštevovala istý čas aj školu v Bojnej, kde učili školskí bratia. „Nechcem to hovoriť ako frázu, lebo to sa u veriacich často stáva, ale viere podriaďujem všetko a na svet sa pozerám cez optiku Božieho plánu. Či sa mi to darí vždy, to neviem, ale je to hlboko zafixované,“ vyznáva sa. 

"Vyrastala som totiž ešte v období, keď viera bola niečím absolútne samozrejmým."

Možno aj vďaka tomu Mária Pisárčiková pomáhala s prípravou Modlitebníka pre verejné pobožnosti, jazykovo upravovala Katechizmus Katolíckej cirkvi aj ekumenický preklad Biblie. Zlúčiť prácu s vierou sa však snažila aj v čase socializmu, keď sa snažila zachytiť v slovníkoch čo najviac náboženskej lexiky.

„To sa potom aj kritizovalo, ale opierali sme sa o doklady z obdobia 30. – 40. rokov, keď bola náboženská lexika veľmi bohato zastúpená v literatúre, takže sme mali dôvod ju zachytiť.“  

Podľa nej bolo známe, že „najstaršia generácia na jazykovednom ústave bola hlboko veriaca, aj keď to bolo pod povrchom, takže sa mi tam dobre pracovalo a rozumeli sme si aj z tejto stránky. Nehovorím, že tam nebola aj vrstva straníckych činiteľov, ale neboli nejako agresívni.“

Stávali sa aj kuriózne veci. „V Slovníku slovenského jazyka za sebou náhodou nasledovali slová ‚marxizmus-leninizmus’ a ‚máry’. Hlavný redaktor musel ísť na ústredný výbor a tam ho žiadali, aby zmenil abecedu. Všetka česť, že ju nezmenil; a marxizmus-leninizmus je nad tými márami doteraz.“