Nobelove ceny získali aj katolícki autori

Nobelova cena za literatúru – do dnešných dní asi najznámejšia literárna cena na svete. Udeľuje sa od roku 1901 a možno ani neviete, že medzi ocenenými autormi figurujú i takí, ktorých diela majú jasný kresťanský podtón. 
Mária Bilá 30.05.2020
Nobelove ceny získali aj katolícki autori

Alfred Nobel (na snímke) zanechal v svojom testamente majetok nato, aby boli každoročne oceňovaní tí, ktorí „v uplynulom roku preukázali ľudstvu najväčší úžitok“. Snímka: wikipedia commons

Mnohé z týchto kníh vyšli aj v slovenskom či českom preklade. Ak ich aj nenájdete v kníhkupectvách, v antikvariátoch či knižných bazároch veľmi pravdepodobne áno. 

Ako trpeli a milovali prví kresťania
Rímskokatolík Henryk Sienkiewicz (1846 – 1916) z Poľska venoval svetu viacero kvalitných diel, azda najznámejším však ostáva román Quo vadis (1896).

Zároveň je to zrejme najznámejší a najvýznamnejší beletristický príbeh o živote prvých kresťanov; o ich láskou preniknutom životnom štýle kontrastujúcom so svetom krutého Ríma; o utrpení nespočetných mučeníkov, ktorých krv pomáhala budovať a rozširovať kresťanstvo.

Objemné dielo oslavujúce kresťanské hodnoty katapultovalo Sienkiewicza medzi najznámejších autorov sveta a dodnes sa teší veľkej čitateľskej priazni. Nobelovu cenu zaň, ale i za predošlé romány si prevzal v roku 1905. 

Vytriezvenie z vášne
V roku 1928 si prevzala Nobelovu cenu nórska katolíčka Sigrid Undsetová (1882 – 1949) – matka troch detí (z toho jedno mentálne hendikepované), ktorá na tú dobu prežila pomerne zriedkavú vec: jej manželstvo z roku 1912 bolo v roku 1924 vyhlásené za neplatné.

Pohnuté životné osudy majú i jej ženské hrdinky, predovšetkým Kristína Vavrincová, ktorej meno nesie i trilógia, za ktorú dostala Nobelovu cenu.

Príbeh zemianskej dcéry situovaný do Nórska 14. storočia, ktorá bola pre svoju lásku schopná vzoprieť sa všetkým konvenciám.

Príbeh nezriadenej vášne, ktorú „potrestá“ samotné manželstvo so síce okúzľujúcim, ale nezodpovedným Erlendom. Príbeh katolícky vychovaného dievčaťa, ktoré žilo istý čas v kláštore, a predsa nedokázalo odolať pudom a pokušeniu.

Aj v tomto ohľade je tento presvedčivo a literárne kvalitne opísaný boj v duši jednej ženy i príbehy jej okolia (napríklad rodičov) nadčasovou záležitosťou.

Utešovať srdcia ľudí
Jej prvá láska spáchala samovraždu. Druhá sa oženila s niekým iným.

Lucila Godoyová svoju bolesť transformovala do veršov plných lásky k blížnym, trpiacim, k stvoreniu. Veľmi si priala „utešovať srdcia ľudí“, na čo používala práve poéziu.

Vydávala ju pod pseudonymom Gabriela Mistralová (1889 – 1957), pričom prvé meno si „požičala“ od archanjela Gabriela.

Okrem katolíckych hodnôt bol pre jej tvorbu typický určitý smútok, horkosť a tiež veľká láska k deťom.

„Sme vinní mnohými a mnohými chybami, ale naším najhorším zločinom je opustenie detí a zanedbanie prameňa života. Mnoho vecí, ktoré potrebujeme, môže čakať. Dieťa nemôže. Práve teraz je čas, keď sa formujú jeho kosti, vyrába sa jeho krv a vyvíjajú sa jeho zmysly. Nemôžeme mu odpovedať ‚zajtra', keď volá dnes.“

Katolíčka, ktorá rada navštevovala Santiago, bola prvou čilskou autorkou, ktorá si odniesla Nobelovu cenu, konkrétne v roku 1945. 

Hlboký duchovný vhľad
Katolík François Mauriac (1885 – 1970) patrí k najznámejším francúzskym autorom vôbec a často býva prirovnávaný k Dostojevskému – nečudo.

Ani v jeho diele sa kresťanstvo a jeho hodnoty nespomínajú explicitne; a predsa si z nich čitateľ vie odčítať, aké je smutné, keď v živote absentujú. Najmä ak jasne cíti náznak, aké mohli byť, keby...

Čo si často uvedomia i jeho hrdinovia.

Cesty k moru, Klbko zmijí či Púšť lásky – aj v týchto románoch nájdeme príbehy rôznym spôsobom rozvrátených rodín, aké by sme okolo seba vedeli identifikovať i dnes.

V románe Farizejka sa zas môžeme stretnúť s obrazom osoby, ktorá je taká zahľadená do vlastného kresťanstva a svojho „dobra“, a pritom je ubližujúcou manipulátorkou.

Niektorí katolícki kritici ho síce odsudzovali, treba však mať na zreteli, že François Mauriac nezobrazoval svet, aký by mal byť, ak by všetci boli dobrí, ale aký je – a práve v tých dokázal vyvolať v čitateľovi túžbu po lepšom svete; po lepšom prístupe v rodinách, v spoločnosti.

Ale aj určitý súcit k tým, čo zlyhávajú, a ich pochopenie.

Platí to napríklad i o jeho azda najznámejšom diele Thérèse Desqueyrouxová o žene, ktorá zabije svojho manžela.

Nobelovu cenu získal v roku 1952 za „hlboký duchovný vhľad a umeleckú intenzitu, s ktorou prenikol v svojich románoch do drámy ľudského života“. 


Ostatní nositelia Nobelovej ceny za literatúru, ktorí sa (aspoň v nejakej životnej etape) hlásili ku katolíckemu náboženstvu
Frédéric Mistral (1904)
José Echegaray (1904)
Władysław Reymont (1924)
Grazia Deledda (1926)
Juan Ramón Jiménez (1956)
Ivo Andrić (1961)
Miguel Ángel Asturias (1967)
Heinrich Böll (1972)
Czesław Miłosz (1980)
Gabriel García Márquez (1982)
Octavio Paz (1990)
Toni Morrisonová (1993)
Herta Müllerová (2009)