Odporúčame: Lásky Žofie Bosniakovej

Žofia Bosniaková, o ktorej v rokoch 1937 až 1938 na pokračovanie písal Jožo Nižnánsky v novinách Slovenská politika, je „biela víla“, temer éterická bytosť viac patriaca nebu ako zemi. 
01.06.2019
Odporúčame: Lásky Žofie Bosniakovej

V jeho vyobrazení je to tiež ten typ predkoncilovej svätice, ktorá dnes skôr odpudzuje ako priťahuje: smutné oči, bledé líčka, nekonečné obety a pokánia (napríklad keď bosá kráča po zamrznutom Váhu), šľahanie sa korbáčom, sebaobviňovanie sa za hriechy iných.

V kontexte Nižnánskeho románu je však celkom ľahké túto Žofiu chápať, súcitiť s ňou.

Áno, dá sa chápať, ale málokto ju bude chcieť napodobňovať. Žiada sa dodať – našťastie.

Oplatí sa teda čítať Nižnánskeho román?

Ak túžite po kvalitne spriadanej fikcii, dobrodružnom deji, primerane gradovanom napätí a príbehu osudovej lásky, tak áno. Lásky Žofie Bosniakovej všetko spomínané ponúkajú.

Napriek názvu je to však skôr príbeh inej lásky – lásky (či vášne) Františka Vešeléniho a Márie Séčiovej, v ktorom je Žofia akoby vedľajšou postavou, hoci s ňou František prežije viac než 10 rokov manželského života. 

Dnes už však vieme, ako to píše trebárs Viliam Judák v knihe Boží priatelia. Slovenské martyrológium (SSV, 2016) že „údajný vzťah medzi Františkom a Máriou ešte za života právoplatnej manželky Žofie je spochybnený. (...) Bol uvádzaný v životopise Žofie skôr preto, aby sa zvýraznili jej cnosti a trpezlivosť. Vidíme však, že vzorná manželka a matka Žofia takúto reklamu skutočne nepotrebuje“. 

Možno aj preto by bolo zaujímavé dočkať sa literárneho stvárnenia Žofiinho príbehu, ktorý zdôrazní práve tento aspekt a pozbaví jej pamiatku nánosov mýtov urážajúcich povesť jej manžela.