Pedofilní kňazi im dobre zarábajú

Poľský dokument Hra na schovávačku (Zabawa w chowanego, 2020) natočil Tomasz Sekielski, ktorý už rok predtým produkoval film s rovnakou tematikou Hlavne to nikomu nepovedz (Tylko nie mów nikomu, 2019).

Téma pedofílie v radoch kléru nie je v poľských filmoch nová. V roku 2018 na ňu (a iné škandály, ktoré sa s Cirkvou obyčajne spájajú) stavil režisér Wojciech Smarzowski vo filme Klér (Kler), pričom autori sa ani netajili svojím antiklerikálnym nastavením. 

O príchode novej snímky s touto tematikou (vraj má prísť i tretí diel) referovalo i isté slovenské liberálne médium, ktoré nezabudlo pripomenúť, že film zverejnený na platforme Youtube mal už „v priebehu niekoľkých hodín milión zhliadnutí“.

V internetovej verzii článku nechýbalo ani video, kde sa dá film celý pozrieť. Dokonca so slovenskými titulkami. Tak rýchlo ich človek sotva zoženie pri najväčších kinohitoch. 

Stroj na kliky
Zo života katolíckej novinárky: Písať či nepísať? 

Ak nenapíšem(e), tak reakcie, že „Cirkev“ (uf, to je zodpovednosť byť stotožňovaný s Cirkvou) všetko „ututláva“, „zametá pod koberec“, „zatvára si oči“. 

Ak napíšem(e) - aj zlá reklama je reklama. Ja budem v texte plakať či peniť, čitatelia klikať. Pre tvorcov ideál. Ak by navyše komentáre pobúrených čitateľov boli príliš emočné, ak by boli nevhodné, tak zase by to bolo o „Cirkvi“, nie jednotlivcoch. 

Tak čo teraz? 

Nebude recenzia. Ani obhajoba filmu či jeho odsúdenie. Len poukázanie na to, že – aha – toto sa točí. Toto sa sleduje. Toto formuje (po)vedomie tých, ktorí Cirkev spoznajú len cez podobné filmy. 

Článok, anotácia, akýkoľvek tvorivý produkt, ktorý explicitne spája „pedofila“ a „kňaza“, je často len lacné lákadlo, stroj na kliky, vizuálna pasca pozornosti. Presne tak, ako môj titulok. Naschvál provokačný, naschvál v štýle tých, ktoré tak dobre predávajú.

Lebo – áno - podobné témy predávajú. Nová kauza s pedofilným kňazom? To je v novinách zvýšený náklad, v televízii zvýšená sledovanosť a v kine plná sála. 

Možno by bolo fakt najlepšie skrátka nekúpiť, nekliknúť, nepozrieť, neísť. Nevytvárať dopyt.  

Doplácajú na to obete
Zo života katolíckej laičky: Vítam rôzne iniciatívy Cirkvi, ktoré chcú vec riešiť alebo jej rovno predchádzať.

Máme napríklad Lukov Dvor; máme Centrum na ochranu maloletých; máme Obežník na pomoc biskupským konferenciám pri príprave smerníc, ako postupovať v prípadoch sexuálneho zneužívania mladistvých klerikmi.

Máme pápeža Františka, ktorý prosil o odpustenie za sexuálne zneužívanie, označil ho za „naliehavú výzvu“ a zvolal pre túto problematiku samit. 

Mám súcit s obeťami; a práve preto sa rada podpíšem pod slová českého kňaza Marka Františka Drábka, ktorý pomáha obetiam sexuálneho násilia, poskytuje na túto tému i rozhovory a v jednom na otázku, či mu prekáža „miera pozornosti a kritika, ktorá sa pre objavené prípady sexuálneho zneužívania upiera na Cirkev“, reaguje:

„To asi nie. Som vďačný, keď si novinári dajú tú prácu a odkryjú to – potom môžeme vidieť vlastný hriech, robiť zmenu a pokánie. Prekáža mi, keď sa budí dojem, že sa to deje iba v Cirkvi, pretože na to nakoniec doplácajú obete. Nevedie to totiž k zmene v celej spoločnosti.“

Podľa štatistík, ktoré tento kňaz cituje, až 64 percent detí je zneužívaných v svojich rodinách. Napriek tomu som už dlho (ak vôbec) nečítala titulky, ktoré by pranierovali pedofilných otcov či ujov.

Tiež mi ako človeku i novinárke v tejto súvislosti prekáža, že ak by sa už aj nejaký pedofilný otec v titulku/texte objavil, samotné slovo „otec“ sa objaví i v iných titulkoch s inými prívlastkami.

Ak je však v titulkoch liberálnych médií substantívum „kňaz“, často je to len v konotácii s pedofíliou – z „pedofilného kňaza“ sa tak stáva temer frazeologická jednotka, ak to trochu preženiem.

A ak aj nie – prvá asociácia, či aspoň jedna z prvých (najmä u tých, ktorí prichádzajú do styku výhradne s podobnými médiami). 

Je to fér? 

A – je to zámer?