Peter Liba žil život na pevnom základe viery

Vo veku 89 rokov zomrel 25. septembra profesor Peter Liba. Pohrebné obrady sa konali 29. septembra v obci Melek. Katolícke noviny prinášajú myšlienky z príhovoru nitrianskeho biskupa Viliama Judáka, v ktorom zdôraznil: „Vďaka, pán profesor, za vzácny príklad živej viery. Nech je vám Pán sám odmenou. Odpočívajte v pokoji.“
Viliam Judák 10.10.2020
Peter Liba žil život na pevnom základe viery

Peter Liba. Snímka: Peter Zimen

Určite by tu mohli zaznieť mnohé pohľady na život a tvorbu nášho drahého zosnulého, literáta, uznávaného vedca, obľúbeného pedagóga, dekana i rektora vysokej školy, fundátora Univerzity Konštantína Filozofa, ale aj vzácneho, svedomitého, čestného, skromného a dobrého človeka, manžela, otca, priateľa.

Keďže život každého človeka je veľkým tajomstvom a svojráznym mikrokozmom, je zaujímavé všimnúť si, čo bolo a je obohacujúce v jeho neľahkej životnej ceste.

Kresťan a slušný človek

Prepáčte, ale v tejto chvíli mi napadá konštatovanie z čias prenasledovania kresťanov v Rímskej ríši. Medzi vzdelancami sa hovorievalo: „Škoda, že XY je kresťan, ináč je to slušný človek.“ Svet nechápal, že je taký, práve preto, že je kresťan.

V živote nášho vzácneho priateľa, profesora Petra Libu práve táto hodnota zohrala veľmi dôležitú úlohu. To bol dom - v zmysle evanjelia, ktorý bol postavený na skale – pevnom základe, ktorý ani ľudská zloba či režim odmietajúci nadprirodzeno nemohli zrútiť.

Peter Liba pochádzal z typickej tradičnej dediny neďaleko Prešova - z Klenova, z rodiny maloroľníka, zo šiestich detí. Narodil sa 27. júna 1931. Jeho otec Ján bol citlivý človek, hlboko zbožný, ktorý s bolesťou prežíval zákaz činnosti Gréckokatolíckej cirkvi, v ktorej dlhé roky pôsobil aj ako kantor.

Mama Katarína, rodená Mitrová, slúžila u pánov na majeri. Odtiaľ pochádzali krásne výchovné metódy, množstvo prísloví, prirovnaní, prínosnosť, predvídavosť, spravodlivosť, pokoj od zlých ľudí i ochota pomáhať biednym – ako na mamu spomínal syn Peter.

Dobre sa cítil v kostole sám

Po troch rokoch meštianskej školy sa Peter Liba učil vo Svite u Baťu. To bola škola odbornej disciplíny - tam sa sám učil písať a čítať po slovensky. Po roku odišiel na gymnázium do Košíc, následne do novovytvoreného gymnázia v Gelnici. Tu bol začiatok jeho osobného aj duchovného rastu. Dobre sa cítil v kostole sám – ako spomínal.

Mamini bratranci Mikuláš a Ján Ďurkáňovci pôsobili ako redemptoristi. Peter Liba si živo pamätal na Mikulášovu vysviacku a primície v roku 1947. V tom istom roku boli u nich ľudové misie pátrov redemptoristov; medzi nimi bol aj dnes už blahoslavený Dominik Trčka.

Pôsobivé kázne o zasvätení nedele, o odriekaní, o odmene a treste ho silno zaujali. Tu kdesi sa zrodila jeho „samota“ a vlastná cesta k vzdelaniu a úsiliu o dokonalosť a posväcovanie.

Na gymnáziu Peter Liba veľa čítal a začal aj písať poéziu; nič však neuverejňoval. Počas štúdií v Bratislave sa zapojil do čulých vysokoškolských krúžkov katolíckych študentov. Vtedy však už boli pokladané za vlastizradné. Preto toto obdobie bolo „strachotvorné“.

Avšak vzájomná dôvera, vzájomné posilňovanie a úniky do kostolov v okolí Bratislavy (Marianka) a dlhé rozhovory na náboženské témy študentov vzájomne posilňovali a dodávali im odvahu.

„Kedysi, keď som mal asi 17 rokov, prežíval som takú malú obnovu. Viem, že som sa vrúcne modlil za vytrvanie vo viere, za milosť neodísť z Cirkvi, za milosť žiť vnútorným usporiadaným životom. To boli ideály katolíckej mládeže po druhej svetovej vojne“ – spomínal Peter Liba a aj po rokoch sa k nim hrdo hlásil:

„Zásada: žiť vo svete, a neprijať ho; žiť medzi zlom, a nedať sa ním ovplyvniť; pracovať vo svojom povolaní, a nepoddať sa zvodom politiky ani iným zvodom – to bola premisa, ktorú som neopustil ani po skončení vysokej školy.“

Jeho manželka Gabriela pochádzala z rozvetveného rodu gréckokatolíckych kňazov Petrašovičovcov. Miron Petrašovič ich tajne zosobášil v roku 1957 pri vianočnom stromčeku. V tom čase zakázaná Gréckokatolícka cirkev nemohla nič vykonávať, preto bol na sobáši len jeden svedok, kňaz a novomanželia. Neskutočná skutočnosť!

„Kto je Liba?“

V Matici slovenskej stúpal odborne i funkčne; darila sa mu práca bibliografická aj literárnohistorická. V roku 1958, keď boli politické previerky, Peter Liba „prešiel“, hoci mladým pracovníkom na straníckom fóre chceli zakázať publikačnú činnosť.

Pri previerke začiatkom 70. rokov bol však „nepreverený“ s poznámkou: „Hoci je gréckokatolík, do kostola chodí.“ Dostal sa na listinu prepustených. Predišiel vyhodeniu odchodom do Nitry – aj s rodinou. Nasledovali telefonické „depeše“: „Kto je Liba? Akého katolíka ste prijali do pedagogických služieb?“

Prichádzali aj kádrové materiály prostredníctvom ŠtB. Dostal zákaz vyučovať a publikovať. Tento zákaz trval rok. Do Matice slovenskej sa nemohol vrátiť, lebo tam vraj pôsobil demoralizujúco. Udania a klebety ho sprevádzali tak mocne, že v roku 1975 sa pokúsil habilitovať, ale celý spis zapečatili; až po 11 rokoch to bolo možné.

Každú nedeľu na svätej omši

Ako vravel, jedno vždy dodržal: „Každú nedeľu som išiel na svätú omšu s rodinou, bolo to na mnohých miestach v okolí Nitry. Okrem toho dcéry dostali osobitne starostlivú náboženskú výchovu od rehoľných sestier v civile aj od priateľov kňazov, ktorí k nám chodievali – v Martine i v Nitre.“

A ako vnímal obdobie po roku 1989? „Neveril som dlho, že pominul strach. Do funkcie dekana som vstúpil aj preto, lebo som považoval túto funkciu za obetu vzdelávaniu a za službu krásnej idei“ – priznával skromne.

Bol šťastný, keď mohol na škole, ktorá bola ešte nedávno „územím prísneho ateizmu“, otvoriť dvere pre štúdium rehoľných sestier; a keď na akademickú pôdu prišiel kňaz, ktorý sa ujal študentov.

PETER LIBA

Po maturite študoval slovenčinu a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Po ukončení vysokoškolského štúdia sa stal pracovníkom bibliografického odboru Matice slovenskej v Martine, kde najskôr zastával funkciu vedúceho oddelenia teórie bibliografie, potom vedúceho bibliografického oddelenia a od roku 1968 funkciu riaditeľa Bibliografického ústavu.

Z Matice slovenskej po zákaze publikovania odišiel na Pedagogickú fakultu (PF) v Nitre, kde sa stal vedeckým pracovníkom v Kabinete literárnej komunikácie a experimentálnych metodík. Bol vedúcim Katedry slovenskej literatúry PF v Nitre.

V roku 1991 ho zvolili za dekana Pedagogickej fakulty, v roku 1993 za rektora novovznikajúcej Vysokej školy pedagogickej a v roku 1996 sa stal prvým rektorom Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Tento post zastával do roku 1999.

Po odchode z postu rektora sa stal vedúcim Katedry kulturológie Filozofickej fakulty UKF. V závere svojho aktívneho a profesionálneho pôsobenia pracoval na Biskupskom úrade v Nitre ako referent pre kultúru.

Za rozsiahlu vedeckú, kultúrnu a spoločenskú činnosť mu bolo udelených množstvo ocenení.