Poľná omša prináša svetlo a nádej

Keď v roku 1939 vypukla druhá svetová vojna, Bohuslav Martinů (1890 – 1959) už nepatril medzi mladíkov. Napriek veku sa prihlásil ako dobrovoľník. Na vojnovú tragédiu okamžite reagoval aj hudobne.

Skomponoval kantátu Polní mše, v ktorej spojil text spisovateľa Jiřího Muchu s biblickými a liturgickými úryvkami. Dielom, ktoré sa malo uvádzať „pod šírym nebom“, chcel duchovne posilniť vojakov na fronte.

Divadelný režisér Peter Weinciller hovorí, že spolu s kolegami hľadali pre Teatro Colorato titul, ktorý by opäť obohatil žánrovú pestrosť. „V repertoári máme činoherné inscenácie pre dospelých aj deti, polobábkové predstavenia, poéziu, operetu aj muzikál. No doteraz sme nedali priestor opere,“ vysvetľuje.

„V našom malom priestore nemôžeme urobiť veľkú operu, preto sme hľadali komorné hudobné dielo. Dramaturg Marek Mokoš priniesol niekoľko titulov. Pri diele Bohuslava Martinů Polní mše sme si však povedali, že by mohlo u divákov zarezonovať aj tematicky. Skladateľ touto kantátou reagoval na vypuknutie druhej svetovej vojny, ktorá otriasla celým svetom. To nás motivovalo vyjadriť sa týmto spôsobom aj k vojne na Ukrajine.“

HUDOBNÁ

Keďže ide o pomerne veľké dielo určené pre orchester, mužský zbor a sólistu, museli pristúpiť k drobnej úprave, aby to vedeli zvládnuť aj v úspornejších podmienkach. Originál je napísaný pre viacero dychových hudobných nástrojov, namiesto ktorých bolo treba vymyslieť adekvátnu náhradu.

„Viliam Gräffinger zvolil akordeón a kantátu upravil pre klavír, akordeón a bicie nástroje. Zachovali sme barytónový part sólistu, ktorý spieva Benjamín Rudík, ale zbor nahrádza tenorový sólista Pavol Oravec a niektoré zborové časti spievajú spolu. Myslím, že v našom komornom divadelnom priestore to vyznieva intenzívne.“

S hudobným naštudovaním pomohla šikovná klaviristka Andrea Bálešová, o úpravu sa postaral hudobný skladateľ Viliam Gräffinger.

SCÉNICKÁ

Nemenej je podľa režiséra dôležitá inscenačná zložka predstavenia. „Polní mše síce nie je dielo určené primárne na divadelné inscenovanie, ale sú tam pekné a hlboké texty vrátane modlitby Otčenáš. Preto aj keď sa nedá hovoriť o nejakej dejovej línii, adaptovali sme kantátu ako príbeh vojaka, ktorý sa vracia na bojové pole. Pritom sa mu vynárajú spomienky na to, čo tam prežil, a nie všetky sú príjemné.“ Vojaka stvárňuje Henrich Gibala.

Postavu vojaka stvárňuje Henrich Gibala. Snímka: Teatro Colorato/ Patrik Ratajský

VÝTVARNÁ

„Dielo je aj preto výtvarnou inštaláciou, lebo v ňom používame starý meotar, ktorý si starší diváci pamätajú zo školy. Ale možno nevedia, že na ňom možno všeličo vymýšľať. Obsluhuje ho herec Peter Pavlík, ktorý má rád experimenty. A tak napríklad keď vojak prichádza na bojové pole, v návale spomienok sa mu objavujú na tele krvavé rany, ktoré vytvára červená farba vo vode v sklenenej nádobe. A keď na meotar padajú kvapky čierneho tušu, priamo pred zrakom divákov sa celé nebo zatemní. Publikum vidí aj mapu, ktorá naznačuje približujúce sa vojsko.“

Ako projekčná plocha slúži padák. „Je to silný scénografický prvok. Vojak prichádza s batohom, v ktorom má ukrytý padák. Keďže padák visí cez celú scénu, môžeme úžasne pracovať s  tieňohrou. Napríklad spolu s trsmi vysokej trávy a ventilátorom vytvára obraz živého poľa.“

INŠTALÁCIA

Diváci uvidia aj ďalšie zaujímavé motívy. Znázorňujú počiatočnú krásu ako kvety či krídla motýľov, no potom prichádza vojna, ktorá všetko ničí.

„Projekciu sme chceli urobiť ,živou‘ formou. Mohli sme si síce zjednodušiť prácu tak, že by sme premietali vopred nasnímané filmové zábery, ale to je málo tvorivé a divadelné. Divadlo je živé umenie, vzniká tu a teraz, takže aj počas nášho predstavenia sa rodí v danej chvíli. Diváci sú toho svedkami a zakaždým uvidia originálnu inscenáciu.“

Peter Weinciller hovorí, že podľa reakcií návštevníkov je predstavenie veľmi sugestívne. „Napriek tomu, že sme dielo museli redukovať, divák má dostatočný priestor započúvať sa do nádhernej hudby a zároveň vnímať obraz. Veríme, že je to tak akurát – ako talianska kuchyňa, ktorú nerobí vynikajúcou veľa surovín, ale správne pomery ingrediencií.“

Inscenáciu Polní mše uvádzajú spolu s divadelným spracovaním známej Hviezdoslavovej básne Ráchel. Divákov teda čaká intelektuálna nálož.

„Áno, ale snažíme sa to urobiť umeleckou formou, aby mali umelecko-estetický zážitok a nie depresiu,“ tvrdí režisér. „Nechceme nikoho duševne ubiť, práve naopak: túžime priniesť svetlo a nádej, pretože na konci každého zla prichádza nádej.“