Pre Samu: Príbeh bezpodmienečnej lásky uprostred náletov

Aleppo, Sýria, rok 2012. Mladá študentka Waad začala študovať na miestnej univerzite práve vtedy, keď sa sýrski občania rozhodli protestovať proti režimu prezidenta Baššára al-Assada. Waad sa rozhodla len tak na mobil natáčať čriepky každodenného života poznačeného občianskou vojnou.

Vtedy ešte netušila, že jej dokumentárne pokusy sa premenia na tritisíc hodín záznamov svedectva brutality, násilia a strachu, ale aj ľudskosti, spolupatričnosti, nádeje a bezpodmienečnej lásky.

Zázrak uprostred beznádeje

V mysli mi utkvela najmä jedna konkrétna scéna, ktorá uprostred obliehaného a bombovými náletmi zničeného Aleppa vyjadruje iracionálny mix hrôzy a nádeje.

Do provizórnej operačnej sály nemocnice Waadinho manžela Hamzu privezú po ďalšom bombovom útoku tehotnú ženu. Do brucha ju zasiahol šrapnel, tlaková vlna jej zlámala ruky i nohy.

Hamza rozhodol, že je potrebné vykonať akútny cisársky rez. Zákrok, ktorý diváci detailne vidia prostredníctvom objektívu Waadinej kamery, sa podarí, no bábätko nereaguje. Nedýcha.

Je to hrozný pohľad – všetko to krviprelievanie, brutálne násilie a ticho, ktoré nastane po pôrode, človeka len uisťuje o tom, že také krehké bytosti ako deti v Aleppe jednoducho nemajú šancu. Konečná.

Hamza sa však rozhodne dieťa oživovať a začne s resuscitáciou. Napätie v operačnej sále by sa dalo krájať. Diváci môžu cez obrazovku doslova cítiť zúfalstvo lekára, ktorý nechce, aby si táto vojna vybrala ďalšiu obeť.

Minúty bežia. Nakoniec sa stane zázrak. Bábätko sa nadýchne a zaplače. Prítomní sa začnú objímať a v modlitbách ďakovať. Dieťa aj matka budú v poriadku.

Prvé slovo nie je mama

Vo filme Pre Samu nájdu diváci mnoho scén, pri ktorých budú chcieť zatvoriť oči, zapchať si uši či ujsť niekam ďaleko. Nie je to však možné. Sila jednoduchých amatérskych záberov obyčajnej ženy a matky vás doslova pripúta k obrazovke.

Nejde len o fakt, že mnohé obete bombardovania, ktoré vyvliekli zo spustošených budov a položili na krvou zaliate nemocničné podlahy, sú deti. Mnohé z týchto detí nikdy nezažili bezpečné detstvo, preliezačky na ihrisku či výlety s rodičmi. Narodili sa a vyrástli v ohlušujúcej kakofónii výbuchov, ktoré už ani nevnímajú, lebo nič iné nepoznajú.

Ich život sa odohráva v bunkroch, ich prvé slová nie sú mama a ocko, ale nálet a barelová bomba. Hrajú sa medzi troskami vyhorených autobusov. Ich priatelia sa buď odsťahovali, alebo zomreli.

„Ocko, ocko, prosím, povedz mi na dobrú noc tú rozprávku o chlapcovi, na ktorého dom spadla bomba a jemu zomrela celá rodina,“ prosí približne štvorročné dievčatko v dokumente svojho otca a mne stuhne krv v žilách. Toto nie je detstvo. Toto nie je život.

Aj samotný film je venovaný dieťaťu, konkrétne Waadinej dcére Same, ktorá sa narodila uprostred obliehania Aleppa v roku 2016. Prvýkrát sa s ňou stretávame v nemocnici, kde žije aj so svojimi rodičmi.

Nemocnicu bombardujú. Chodby sa začínajú plniť hustým dymom a jediné, čo vnímame, je Waadin zúfalý krik: „Kto má moje dievčatko? Kde je moje dievčatko?“

Mysleli sme si, že vyhráme

Celý dokumentárny film z pozície rozprávačky komentuje samotná Waad. Na začiatku znie veselo. „Tak dlho sme si mysleli, že vyhráme,“ vyhlasuje v pozadí záberov na mladých ľudí, ktorí s nákazlivým optimizmom zariaďujú nemocnicu, bavia sa a smejú.

No ako občianska vojna graduje a šťastné okamihy čoraz častejšie striedajú tie smutné, plné smrti a beznádeje, mení sa aj Waadin komentár. „Budeš mi vyčítať, že som zostala, alebo to, že som odišla?“ kladie rečnícku otázku Waad.

Je určená pre jej dcéru Samu a aj pre nás všetkých. Vziať nohy na plecia a nechať za sebou všetko, vojnou skúšanú vlasť a ľudí, ktorí potrebujú pomoc? Alebo zostať a sprostredkovať svetu udalosti z Aleppa?

Pre bežného človeka, žijúceho v slobodnej krajine a bezpečí, sa Waadino rozhodnutie zostať v Aleppe a ohroziť životy svojej rodiny môže zdať nepochopiteľné. Avšak z pohľadu človeka bojujúceho za vyššie ciele je úplne prirodzené, že nemohla konať inak. Je to boj o budúcnosť. Waad, Samy, Aleppa, Sýrie.

Náhodné ciele nie sú náhodné

Formát filmu a fakt, že jednotlivé scény sú udalosti z reálneho života autorky, dodávajú celej snímke oveľa autentickejší a vzácnejší rozmer. Púšťa nás do svojho súkromia, radujeme sa s ňou i plačeme. Nie je to film vojnovej dokumentaristky, je to film matky.

Núti divákov zamýšľať sa nad tým, že „náhodné ciele“ náletov, o ktorých počúvame v správach, nie sú náhodné. Po každom z nich zostane kráter v zemi, budove, živote človeka.

Film si kladie otázku, prečo ľudia z krajín, kde prebiehajú vojnové konflikty, utekajú. A prečo zostávajú. A čo všetko máme my, za čo by sme v živote mohli (a mali) byť vďační, ale berieme to ako samozrejmosť.

Snímka Pre Samu je jedným z najautentickejších a najkrutejších svedectiev o vojnových zločinoch vôbec. Je však plná aj bezhraničnej lásky k dieťaťu, manželovi, krajine a ľuďom, ktorí ju obývajú. Niet divu, že si na filmovom festivale v Cannes vyslúžila šesťminútové standing ovation.

Pri záverečných titulkoch som mala chuť tlieskať aj plakať zároveň. Na záver dodám, že na českom plagáte k filmu sa píše, že je to jeden z najdôležitejších filmov, aké ste kedy videli. Je to pravda.