Sme vďační Otcovi, že sme mali takého taťa

Keď vášho otca komunistickí eštebáci v 50. rokoch zatkli, zostali ste s mamičkou. Koľko ste mali vtedy rokov?

Vladimír: Nášho otca, ktorého sme volali „taťo“, zatkli na Silvestra v roku 1953, čo bolo o čosi viac ako mesiac a pol pred mojimi ôsmymi narodeninami.

Terézia: Keď nášho tatička zavreli, mala som šesť rokov; pamätám si, že sme sedeli pri sviečke s babkou, ktorá bola u nás. Tí ľudia, ktorí po tatička prišli, boli negatívni, dívali sa na nás nepriateľsky, a my sme nevedeli pochopiť, prečo vyhadzujú všetko zo skríň a všetko prehadzujú.

Babka nás však pri sebe prichýlila ako kurence a povedala: „Deti, budeme sa modliť.“ Toto je moja spomienka na to, keď tatička odviezli.

Mária: Naša teta Oľga si najpresnejšie pamätá na obdobie otcovho väzenia. Bola vtedy študentka a s kamarátkami boli rozhodnuté, že jedna ostane u nás a ostatné budú pracovať – to by boli realizovali pri odsedení celého trestu. No otec sa vrátil skôr – 18. 12. 1957.

Bolo to na jeho žiadosť – vyšetrovateľom povedal, že keď si preštudujú jeho spis, tak uznajú, že je nespravodlivo odsúdený. A tak sa aj stalo. Na stanici v Prahe behal popri vlaku a hľadal 3. triedu, ktorá už neexistovala. Do Martina prišiel skoro ráno a čakal, kedy sa zasvieti v byte.

No šiel najprv k susede a poprosil ju, aby šla pripraviť mamu na jeho príchod. Tá sa dobromyseľne opakovane pýtala babky (maminej mamy, ktorá nám vypomáhala), že nech jej sľúbi, že sa nezľakne, keď jej niečo povie. Mama bola v tom čase na toalete, odkiaľ vybehla s vetou: „Môj muž sa vrátil!“

Odvtedy sme mali domáce heslo, že vzácne návštevy vítame na WC. (Úsmev.) Potom nás budili a brat nechcel veriť, že otec je už doma. Žiadal, aby ho poštípali, lebo mal zafixovaný presný dátum jeho návratu.

Spoločne sme šli na roráty – sneh nám vŕzgal pod nohami a potom sme odprevadili mamu do práce – do Biotiky, kde kontrolovala skúmavky – túto prácu dostala po známosti. Ja som s radosťou povedala súdružke učiteľke, že otec sa vrátil.

Školu sme mali na druhej strane ulice a vedeli o našej situácii. Ja som bola vtedy prváčka, hoci som už aj predtým prišla do triedy za bratom.

Na čo z tohto smutného obdobia si najviac spomínate?

Vladimír: Ešte dnes mám pred očami ako – keď som na zvonenie otvoril a na schodoch na zvýšené prízemie domu na Mudroňovej ulici č. 23 – stálo za sebou zo desať eštebákov – vtedy som nevedel, že sa tak volajú – v dlhých kožených kabátoch.

Rodičia v tej chvíli boli v pivnici. Dlho do noci prehľadávali byt. My tri deti sme nedokázali zaspať a ja som sa vtedy prvýkrát sám potichu modlil desiatky. Po polnoci taťa odviedli a najbližšie sme ho videli až na súde v Ružomberku.

Terézia: Ja si na Ružomberok nepamätám, pamätám sa na súdy v Prahe, kde sme chodievali spoločne aj s inými rodinami, a obzvlášť na cesty do Valdíc, keď sme za tatičkom vyrážali v jeden deň okolo obeda, okolo polnoci sme prišli do Prahy a ráno sme pokračovali do Valdíc. Vladko navštevoval tatička v zime a my sme išli za ním s mamou v lete.

Mária: Na obdobie otcovho väznenia mám spomienky skôr len z rozprávania. No pamätám si, že som mamu nechcela pustiť do práce – často som jej schovala kľúčik a ona musela vyliezať von oknom – našťastie sme bývali na prízemí. A keď sa vrátila unavená z práce, tak som jej ako psík olízala celé nohy.

Ako to znášala vaša mamička?

Vladimír: Veľmi statočne. Určite často vyronila slzy, ale ja si nepamätám, že by som ju videl plakať. Aby sme mali z čoho žiť, tak ona ako profesorka latinčiny a francúzštiny začala pracovať v Dojčenskom ústave a neskôr v Biotike.

Mária: Mama chodievala s nami na výlety – vtedy sa pracovalo aj v sobotu, tak poobede sme sa zbalili a šli sme napríklad cez Strečno na chatu pod Suchým, tam sme prespali a na druhý deň sme urobili hrebeňovku cez Kriváne, Chleb do Šútova.

Často na pobyt v prírode brávala aj susedovie deti – bolo nás síce viac, ale my sme sa medzi sebou pohrali. Keď sme šli na Martinské hole, tak ja som si na „hodinovke“ vytiahla švihadlo, aby som si oddýchla. (Úsmev.)

Otec po návrate pracoval doma – v spálni, kde bolo najviac svetla. To ale znamenalo, že sme museli byť potichu. Mama potom ostala doma a vytvárala mu tvorivé zázemie.

Uvedomovali ste si realitu hrôzy totalitného režimu, ktorý sa pokúšal zničiť vášho otca a vašu rodinu?

Vladimír: Vedel som, že náš otec je nespravodlivo odsúdený a až po jeho návrate som sa dozvedel, že sa mu vyhrážali, že ak nepodpíše nimi vyfabrikovanú zápisnicu, tak zavrú aj jeho manželku. Bolo to kruté, ale mali sme mnoho pekných zážitkov s ľuďmi, ktorí nám pomáhali.

Hneď na začiatku nám pomohla suseda z vyššieho poschodia, martinská herečka pani Gymerská, ktorá, keď nás chceli deložovať, neváhala ísť na výbor KSS. Neviem, čo im tam povedala, ale zostali sme susedmi. Veľa pomáhal pán Zajesenský, kňazi z našej rodiny Ján Bartoš a Vojtech Varnay, majster Bazovský a mnohí ďalší.

Terézia: Čo sa týka prežívania tohto obdobia, bolo to také zvláštne: boli ľudia, ktorí sa nám vyhýbali, aj zmenili chodník, aby nás nemuseli pozdraviť, ale ja som to chápala, lebo mama mi vysvetlila, že ľudia sa boja. Od tých ľudí to bola len opatrnosť.

Na druhej strane k nám boli ľudia aj nesmierne dobrí, lebo z času na čas sme našli v schránke zopár korún a predo dvermi balíček s jedlom. Táto súdržnosť od neznámych ľudí nám zohrievala dušu.

Čo sa týka rodiny, obzvlášť veľmi nám pomáhala naša babka, teta Olinka, tatičkova sestra Šarlota, ale aj dedko a jeho brat kňaz Ján Bartoš.

Váš otec bol hlboko veriaci človek s nádhernou, neopakovateľnou istotou dôvery v Boha. Ako sa prežívala viera vo vašej rodine, keď ste boli deti?

Vladimír: Všetci traja sme vďační nášmu nebeskému Otcovi, že sme mali takého taťa, ktorý denne vydával svedectvo o svojom vzťahu s ním.

Keď nás komunistický režim na štyri roky odlúčil, tak okrem toho, že na samotke premeditoval tridsiatku „Optimistických básní z väzenia“, v jednom liste poslal pre nás modlitbičku, ktorú sa dodnes modlíme už aj s našimi vnúčatami: „My nie sme siroty, ty sa o nás staráš. Čo nám je potrebné, všetko nám dávaš. Takouto cestičkou ide sa do neba, vezmi nás za rúčku, prosíme teba.“

Spolu s našou mamou vytvárali pre nás deti nádhernú atmosféru, o ktorú sme sa delili aj s tými, ktorí k nám prichádzali. Po návrate z väzenia preberal s nami katechizmus a apologetiku. A jeho tvorbu presiaknutú meditáciami nad Písmom a obľúbenými knihami i vôňou terpentínu bolo vidieť a cítiť v celom byte.

Mária: Čo sa týka duchovného života, to bolo niečo prirodzené – či spoločné modlitby, či účasť na svätej omši. Katechizmus sme sa učili doma – každý podľa veku dostal v nedeľu určitú časť sa naučiť. V škole ma chceli vylúčiť, keď ma prihlasovali na náboženstvo – boli sme „cvičná“ škola pre budúcich pedagógov.

Keď čítame archívne rozhovory s vaším otcom, vyniká v nich krásny humorný nadhľad. Predpokladám, že napriek všetkému prežitému utrpeniu sa nikdy neprestal usmievať. Alebo sa mýlim?

Vladimír: Nemýlite sa. Boli to oči s vráskami, ktoré žiarili pokojom a radosťou. Vedel sa však tváriť aj prísne. A mal svoj typický humor a plno veselých príhod. Často spomínam jeden jeho výrok. Keď sa sestra Teska začiatkom sedemdesiatych rokov vydala do Francúzska, takmer každé letné prázdniny trávil u nich.

Pri návrate sa zastavoval v Paríži, kde ponavštevoval galérie. Po jednom návrate po novinkách zo sestrinej rodiny som sa ho spýtal, či bol aj v galériách. Bol a posťažoval sa nám, že terajší umelci ako keby chceli len ohúriť a niektorí sú dokonca vulgárni.

Tak som sa ho spýtal: „Videl si vôbec niečo pekného?“ A on na to: „Vladko, ja keď chcem vidieť niečo pekného, tak si to musím namaľovať sám.“

Mária: Otec bol pokojný, pedantný, dôsledný. Rád rozosmieval mamu hrou na hrebeni. Radi sa prechádzali v prírode a vždy si mali čo povedať. Veľa čítali a navzájom sa obohacovali. Dali mi pekný príklad.

Modlili ste sa spolu ako rodina? A modlili sa spolu aj vaši rodičia?

Vladimír: Večernú modlitbu sme mávali spoločnú. Byt na Mudroňovej mal tri izby. Obývačka v strede bola priechodná. Napravo bola spálňa rodičov, a kým sme boli malí, tak sme všetci traja spávali naľavo. Neskôr to bola dievčenská izba a ja som spával na gauči v obývačke.

Keď sa taťo vrátil z basy, zmajstroval nad ich manželské postele nočnú lampu z dreva, kde žiarovky prekrýval reliéfny nápis „Dušou lásky je láska k duši“.

Keď sa obzriete do minulosti, ako pohľad na manželstvo vašich rodičov ovplyvnil váš život?

Vladimír: Taťo oslovoval mamu Elka, čo sa mu hodilo aj do jeho slovnej hry manžELKA. Vždy, keď sme ich videli objímať sa a bozkávať, napĺňalo nás to istotou a dôverou. A tá nočná lampa nad ich posteľou to len potvrdzovala. Mama sa k svojej profesii nikdy nedostala.

Najprv kvôli nám deťom a neskôr za to, že bola manželkou politického väzňa. A keď sa otec vrátil, tak to bola ona, kto mu vytváral priestor, aby mohol naplno tvoriť. To množstvo jeho obrazov, vitráží, krížových ciest vzniklo vďaka tomu, že mu pre to vytvárala rodinné i pracovné zázemie.

Terézia: Naša mama bola uholným kameňom, na nej to všetko spočívalo, a iba vďaka nej mohol taťo vytvoriť to všetko, čo vytvoril. Mama nielenže sa starala o chod rodiny, starala sa o tatička, o jeho zdravie, zaručovala mu pokoj pri práci, ale zároveň sa spolu modlili a taťo sa jej vždy pýtal na názor na jeho tvorbu, ona bola jeho prvý a hlavný kritik.

Oni boli ruka v ruke; naši rodičia boli dvaja ľudia, o ktorých sme sa mohli vždy oprieť.

Mária: Ja som v 90. rokoch ukončila prácu z dôvodu, že som opatrovala mamu, ktorá mala zdravotné problémy. Bola to zhoda okolností, lebo aj podnik prepúšťal zamestnancov. Prebrala som maminu úlohu v starostlivosti o domácnosť.

Po jej smrti som myslela, že si budem hľadať prácu, ale otec chcel, aby som ostala doma a bola mu na pomoci – vozila som ho do ateliéru, do prírody.

Povedala by som, že váš otec vedel všetko vyriešiť v optike viery. Môžete prezradiť aspoň niektoré svoje konkrétne zážitky?

Vladimír: Dobrá, ale ohľadom konkrétnych zážitkov ťažká otázka. Viera, to bol jeho život. Vyžarovala zo vzťahov v rodine i mimo nej, z jeho tvorby a zo slov, ktoré hovoril. Pre mňa najsilnejší zážitok je to, ako vnútorne spracoval samotku, kde ho vlastne chceli zlomiť.

A on si povedal: oni si myslia, že som tu sám, ale nikdy nie som sám. Je tu pri mne Boh. Strechu nad hlavou mám, stravu tiež, ale som tu s najlepším exercitátorom – treťou božskou osobou, Duchom Svätým. A tak sa zrodili spomínané optimistické básne.

Jeho vnímanie Boha a to, ako sa tešil na nebo, je veľmi povzbudzujúce pre každého veriaceho človeka. Vzali ste si tento otcov názor, respektíve životný štýl viery – za svoj?

Vladimír: Veľmi som si vážil jeho dôverný vzťah k Bohu, k mame a k nám deťom. To všetko ma ovplyvňuje. Mám rád jeho vetu na rozlúčku s každou návštevou „Dovidenia v nebi!“, ktorá u niektorých vyvolávala otázku: „Majstre, ako si môžete byť taký istý?“

Aj na to mal svoju odpoveď: „Sú len dve možnosti a do pekla nechcem ísť.“ Tento jeho postoj ku chvíli, keď slová Zdravasu „teraz i v hodinu smrti našej“ budú platiť v jednom a tom istom okamihu, ma inšpiroval, že na otázku „Ako sa máš?“ odpovedám: „Výborne, každý deň bližšie.“

Mária: Otcova túžba po nebi bola dlhodobá, s každým sa lúčil – dovidenia v nebi – prial ho každému. Preto som aj jeho odchod brala, ako že dosiahol svoj cieľ a je doma pri Otcovi. Aj jeho posledná tvorba bola zameraná na stretnutie s ním v nebi.

Terézia: Od detstva som bola nesmierne vďačná za rodičov, čo nám Pán dal. Tatičko mal vždy pevnú vieru v Božiu prozreteľnosť a nám ju zdôrazňoval: „Deti, my sme tu na našej životnej púti, aby sme Pána Boha poznali, milovali ho, a tak spasení boli.“ 

Ktoré z jeho obrazov máte najradšej?

Vladimír: Ten, na ktorý sa práve dívam. (Úsmev.) Veru, ťažko je vybrať. Spomeniem teda len jeden obraz, ktorým vystihuje zmysel každého umenia: formát na výšku, zhora nadol zosvetľujúca sa modrá obloha, tmavý múr a zem. O múr je opretý obraz, na ktorom je namaľované to isté, ale bez múru.

Mária: Ťažko mi je vybrať nejaký obraz, vnímam ich ako celok na stene. Spomínam si, že keď som maľovala obývačku, tak som chcela nechať dlhšie prázdne steny, chcela som si vychutnať väčší priestor, lebo inak každý obraz ho zmenšuje.

Pustil vás otec do ateliéru, keď tvoril?

Vladimír: Pred tým, ako ho zavreli, bol na martinskom gymnáziu profesorom kreslenia a deskriptívnej geometrie. Často som bol v jeho kabinete, čo bol ateliér kombinovaný s dielňou. Po návrate z väzenia najprv tvoril doma, a keď sa uvoľnil jeden z ateliérov na Kuzmányho ulici, tak ten sa stal jeho maliarskym kráľovstvom.

Strávili sme tam spolu času neúrekom. Pri maľovaní, debatách, pripravovaní plátien... Keď sa rodičia s najmladšou sestrou Maruškou začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia presťahovali z Mudroňovej na Ulicu Janka Kráľa, tak mal vo svojej spálni aj miniateliér.

Keď sme prišli na návštevu, aj v tomto priestore sme preberali svoje zážitky, jeho i moju tvorbu.

Mária: Do ateliéru som chodila, ale vtedy už skončil prácu, čiže som nebola prítomná pri tvorbe. Len občas som mu robila „model“.

Ako otec ovplyvnil vaše profesijné smerovanie?

Vladimír: Pre jeho väznenie – hoci, ak sa nemýlim, mal už výmaz trestu – mi riaditeľ nepodpísal prihlášku na ŠUP-ku do Bratislavy. A keďže otec do roku 1953 pracoval aj pre Neografiu, tak som sa ocitol v učňovskom pomere v profesii litograf.

V roku 1964 som zmaturoval na Strednej škole pre pracujúcich a na jar v tom roku som bol na prijímacích pohovoroch na VŠVU. Neprijali ma. A keďže ma bavila aj matematika, chcel som ísť študovať túto kráľovnú vied.

V tom čase navštívil otca jeho bývalý žiak z gymnázia Ing. arch. Viliam Volko, a keď sa mu otec posťažoval na moje rozhodnutie, povedal: „No, keď ho baví kreslenie aj matematika, prečo nejde študovať architektúru?“ Tak som sa stal architektom.

Mária: Otec vyštudoval maľovanie a deskriptívnu geometriu, pár rokov pred väzením vyučoval na gymnáziu. Ja som nezdedila umelecké nadanie, skôr to technické zameranie – vyštudovala som technickú kybernetiku na ČVUT v Prahe a pracovala som ako programátorka.

Pani Mária, svojho otca ste doopatrovali. Prečo bolo pre vás dôležité, aby ste sa postarali o otca až do konca jeho pozemskej púte?

Mária: Starostlivosť o otca som brala ako niečo samozrejmé. Súrodenci mali svoje rodiny, ja som slobodná a žili sme v jednej domácnosti.

Keď tak porovnávam situáciu inde, kde sa starajú o seniora, tak som veľmi vďačná za to, že otec nebol požadovačný, vedel si sám vyplniť čas – čítaním, meditáciou, pozorovaním prírody, záhrady – to sme sa smiali so susedovcami, že som na diaľkové ovládanie – mala som hneď program, čo a ako mám urobiť.