Spisovateľ žaluje tmu

Sú takzvaní „čítankoví“ autori - čítame o ich dielach, ale málokedy ich diela. Ladislava Ťažkého míňa ešte aj tento osud. 

Zatiaľ čo Kukučín, Hviezdoslav či Timrava sú generáciám známe aspoň po mene, ak nie aj po diele, asi len málokto náhodne opýtaný by pri počutí mená Ladislav Ťažký vedel, že ide o slovenského spisovateľa. Navyše oceňovaného (Cena Zväzu slovenských spisovateľov, 1965; Cena Ministerstva národnej obrany, 1966; Štátna cena K. Gottwalda, 1968; Cena Nadácie Matice slovenskej, 1994; Cena Ľudovíta Štúra, 1995) a prekladaného (niektoré jeho diela vyšli v ruštine, bulharčine, nemčine, rumunčine).

A kvalitného. Jeho knihy sa možno nečítajú najľahšie, ale azda o to hlbšiu brázdu (v duši, vo svedomí) zanechávajú. 

Lyrizované kroniky
Prózy Ladislava Ťažkého sú netuctové, štýl nezameniteľný, plný alúzií, určitej baladickosti, melanchólie, analogickosti, symboliky.

Literárny kritik a historik Vladimír Petrík v doslove diela Kŕdeľ divých Adamov z vydania v roku 1991 poznamenal, že Ladislav Ťažký vo svojich dielach „používa asociatívnu metódu, ktorá v spojení s veľmi silnou fakticitou a zároveň baladizmom vytvára z nich skôr lyrizované kroniky ako romány v pravom slova zmysle.“ 

Okrem sveta literatúry sa mohol zapísať aj do sveta politiky - v roku 1993 mu bola ponúknutá kandidatúra na prezidenta; odmietol ju. Od roku 1990 bol však čestným predsedom Spolku slovenských spisovateľov či členom Predsedníctva Matice slovenskej.

S nádejou
Jeho ľudskú aj literárnu skúsenosť ovplyvnila najmä druhá svetová vojna. Sám ju prežil ako mapár odvelený na východný front; zažil zajatie, internáciu, taktiež niekoľko pokusov o útek.

Svoje skúsenosti projektoval najmä do postavy čatára Matúša Zrazu, hrdinu románov Amenmária. Samí dobrí vojaci (1964) a Evanjelium čatára Matúša I. a II. (1979). 

V tvorbe sa pokúšal vyrovnať (v rôznej forme a v rôznom pomere) aj s otázkami povstania, kolektivizácie, zmeny režimu. Ale – s dôrazom na skúsenosť jedinca; na jeho zážitok, pocit, myšlienkové a emočné pochody.

Za krizitovanie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa bol v roku 1970 vylúčený zo strany a dostal zákaz publikovať 

„Aj zložité chvíle som prežíval s nádejou. Nemohol som veriť, že sa zmení systém. Mohol som len dúfať a predovšetkým spytovať si svedomie, čo som urobil dobré a čo zlé, či som nešiel hlavou proti múru zbytočne a v podstate si ju nerozbil sám. Som presvedčený, že som konal správne,“ zhodnotil svoj život v roku 2004 pri príležitosti osemdesiatky v rozhovore s Pavlom Hudíkom pre Knižnú revue.

Ľudstvo bez Desatora
„Z náboženstva som mával jednotky, aj keď moje srdce, podľa vzoru otca (funkcionár KSS Anton Ťažký st., pozn. red.), politicky bilo na ľavej strane. Naše sociálne postavenie a učenie sa nebilo s náboženským cítením a vierovyznaním,“ tvrdil v knihe Očami pútnika (1997), v ktorej reportážno-esejistickým spôsobom priblížil svoju skúsenosť z putovania po Svätej zemi, ale napríklad aj z Fatimy, Loyly a iných pre katolíkov posvätných miest.

K otázkam viery nepristupoval ako prototypný katolík, z kresťanských koreňov však ťažil.

Nielen ako prozaik (viaceré názvy a motívy jeho diel sú alúziami na biblické témy), ale v mnohých aspektoch aj hodnotovo.

Dokonca odkaz, ktorý v poslednej otázke posledného rozhovoru zanechal, znie takto: „Chráňte si svoje fyzické, ľudské aj národné zdravie a žite podľa Desatora Božích prikázaní. Nebuďte prekvapení. Myslím to vážne. Ľudstvo bez Desatora sa vyvraždí.“