Štefan Klubert otvára srdcia aj po smrti

Štefan Klubert (1918, Spišská Nová Ves – 1986, Levoča) po niekoľkých kratších kňazských zastávkach pôsobil v Levoči ako farár od roku 1953 a ako dekan od roku 1975.

V Levoči prežil polovicu svojho života – 33 (Kristových) rokov. Okrem bežného duchovného života „vychoval“ 32 kaplánov, pokračoval v reštaurovaní oltára Majstra Pavla a v opravách Chrámu sv. Jakuba.

Bol tiež umelecky založený a rozhľadený; prispieval do periodík, nevyhýbal sa ani odborným kunsthistorickým témam (vytvoril napríklad štúdiu Vývoj gotického kríža na Spiši).

Jeho „vášňou“ bolo fotografovanie; Klubertove snímky vychádzali v Krásach Slovenska, Katolíckych novinách, v knihách o Levoči, ale aj v kunsthistorických časopisoch.

Svoj sľub dodržal

V procese Bernard Jaško, Pavol Kalinaj a spol. (o ktorom hovorí film 22 hláv) odsúdili Štefana Kluberta na nútené práce.

Bernard Jaško a Pavol Kalinaj pracovali v radoch vtedajšej polície (Zboru národnej bezpečnosti), kde sa dozvedeli o chystaných represívnych akciách proti Cirkvi, a preto chceli o tom informovať biskupov. ŠtB im na to prišla a po mučení boli obaja popravení 17. februára 1951.

Ďalších 20 osôb komunisti odsúdili dohromady na 144 rokov väzenia. Štefan Klubert síce figuroval medzi obžalovanými, ale súd ho napokon oslobodil. Svoje si však vytrpel vo vyšetrovacej väzbe.

Napriek tomu, že bol oslobodený, musel nastúpiť do tábora nútených prác v Novákoch, potom bol v PTP, kde pracoval ako murár. Nasledoval kňazský „koncentrák“ v Močenku. Na slobodu ho prepustili 1. apríla 1952 a zaradili do pastorácie.

Štefan Klubert ako švagor popraveného Pavla Kalinaja mu prisľúbil, že sa postará o jeho vtedy len dvojročnú dcéru. Svoj sľub dodržal. Beatrix Smerekovská je ústrednou postavou filmového rozprávania o svojom ujovi Štefanovi Klubertovi.

Vyrástla pri ňom, vyštudovala psychológiu, neustále pracuje pre Cirkev a sama vraví, že všetko, čo v živote má, má od neho. I to najcennejšie – dar viery.

Napriek viac ako tridsiatim rokom od jeho smrti sa spojenie medzi ním a Beatrix nikdy neprerušilo - aspoň to tak sama cíti.

Fara bola otvorená pre každého

„Podľa toho, ako som bola v detskom veku schopná vnímať, čas v Levoči ubiehal v našej rodine harmonicky. Štefana Kluberta si ľudia rýchlo obľúbili,“ spomína jeho neter Beatrix Smerekovská.

„Fara bola celý deň otvorená pre každého. Na celej fare bolo chladno, vlhké steny, kúrili sme v zime spočiatku len v dvoch miestnostiach. V kuchyni bolo teplo, len keď sa varilo. Napriek chladným múrom som málokedy zažila v živote toľko vnútorného tepla a istoty ako práve na našej fare.“

Okrem hlavnej respondentky Beatrix Smerekovskej vystupujú vo filme Štefan Klubert najmä kňazi, ktorí pri ňom kaplánčili: František Dlugoš, Jozef Tomáň, Anton Mišek, Jozef Jarab či Vladimír Fajkus.

Svoje svedectvo do filmu poskytol aj historik Ivan Chalupecký, preto je o to symbolickejšie, že film bude uvedený krátko po jeho smrti.

Na Štefana Kluberta si tiež spomínajú mnohí pamätníci, ako napríklad archivár Štefan Péchy, učiteľky Emília Rusnáková a Margita Antašová či lekár Peter Jeseňák, ktorý mu  dokonca chvíľu pomáhal ako šofér.

Sen o medicíne

Snímka nás zavedie aj na strednú zdravotnícku školu pomenovanú po ňom, ktorá by pre Štefana Kluberta, keby dnes žil, bola veľmi blízka: vyjadruje jeho sen starať sa nielen o dušu, ale aj o telesné zdravie.

Ako spomína neter Beatrix Smerekovská, „ani po kňazskej vysviacke sa nevzdal túžby študovať medicínu. Bol veľmi šťastný, keď už ako kaplán dostal povolenie od diecézneho biskupa prihlásiť sa na štúdium medicíny do Bratislavy. Jeho snom bolo ísť na misie do zahraničia, kde by mohol pôsobiť ako kňaz a lekár. Žiaľ, táto túžba sa mu nikdy nevyplnila“.

Symbolicky tak Klubertov neuskutočnený sen realizuje práve levočská zdravotnícka stredná škola. Odovzdáva sa tam nielen vzdelanie, ale aj viera a životný príklad.

Hoci sa Štefanovi Klubertovi štúdium medicíny nepodarilo, lekári rešpektovali jeho odborné názory a často ho prizývali k operáciám v levočskej nemocnici.

Bojoval o púte

Štefan Klubert neváhal organizovať púte na Mariánsku horu ani v „šedom“ socializme. Pútí bolo toľko, čo rokov, počas ktorých Štefan Klubert pôsobil v Levoči – symbolických 33.

Každá bola tvrdo vybojovaná – v pätách s ŠtB, ktorá sa všemožne snažila prekaziť hladký priebeh náboženských pútí.

Film Štefan Klubert je nielen svedectvom o dobe, v ktorej žil, alebo o mieste, pre ktoré sa doslova obetoval, ale možno aj príkladom či výzvou, ako žiť dnes: rozhľadene, otvorene, všestranne, ale rovnako aj hlboko zakorenene vo viere.

„Pri spomienke naňho musí človek viac otvoriť srdce. To vnímam ako jedno veľké požehnanie, ktoré dal nielen Levoči, ale aj diecéze,“ spomenul vo filme spišský biskup Štefan Sečka.

Štefan Klubert otváral srdcia. Dokážeme to i my dnes?