Svätá omša je liturgický obraz

„Keď som začal v roku 1960 študovať, náš ročník na dejinách výtvarného umenia mal troch poslucháčov. Okrem mňa tam bol Ján Bakoš a Magda Johanidesová. Jano odišiel študovať do Brna a Magda na materskú. Zostal som sám.

To bola škola! Malo to jedinú nevýhodu, že keď som chýbal, bolo to vidno,“ usmieva sa Bohumír Bachratý. Keď končil Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, počet kunsthistorikov na Slovensku sa dal zrátať na prstoch jednej ruky.

„Začal som písať do Mladej tvorby a Výtvarného života. Prvé výtvarné recenzie som publikoval v denníku Ľud,“ približuje svoju kariérnu históriu.

NEMOHOL INAK

V roku 1972 začal prednášať dejiny výtvarného umenia. „Konkrétne to bolo svetové a československé výtvarné umenie 19. a 20. storočia. Literatúry o súčasnom umení však bolo minimum. Takže som sa učil súčasné umenie pri osobnom kontakte s výtvarníkmi v ich ateliéroch, na výstavách, ale aj v kaviarňach a vinárňach, kde sme debatovali o umení. Veľmi sa teším, že som mohol zažiť aj generáciu Ľudovíta Fullu. To bol najstarší výtvarník, s ktorým som spolupracoval.“

Zoznam výstav, ktoré Bohumír Bachratý pripravil, má 60 strán a 1350 položiek. Za rok ich bolo približne päťdesiat. „Viaceré boli malé a rýchle, ale efektívne. Ale ten počet som si odniesol na zdraví i rodine. No nemohol som inak.“

UMENIE BEZ MENA

Jeden z  jeho kunsthistorických princípov je, že výtvarné umenie vníma v tomto poradí: najprv je doba a prostredie, nasleduje autor a dielo a až potom je kunsthistorik.

„Žiaľ, mnohí kunsthistorici si myslia opak a správajú sa k výtvarníkovi tak, že oni mu ukážu. Netvrdím, že kunsthistorik nemôže byť na prvom mieste, ale logika môjho pracovného prístupu je opačná.“

Aj v dejinách výtvarného umenia sa možno stretnúť s absurditami. „Napríklad s tendenciou robiť dejiny umenia bez mena. To je nezmysel, veď každé dielo niekto vytvoril. Pritom dnešní mladí výtvarníci v tom pokračujú – pri svojich dielach neuvádzajú ani meno, ani dátum, lebo si myslia, že sú geniálni, že ich pozná celý svet, čo nie je pravda,“ vysvetľuje Bohumír Bachratý s tým, že všetkých ľudí vrátane výtvarníkov zaraďuje čas a miesto.

„Je rozdiel, či sa niekto narodil v roku 1900 alebo 1950, a tiež je rozdiel, či sa narodil v Medzilaborciach alebo v Paríži. Tento fakt nezávisí od nás, ale od našich rodičov a miesta, odkiaľ pochádzame. Nasleduje osobný vývin, škola, tvorba.“

ZODPOVEDNOSŤ

Podľa slov Bohumíra Bachratého na celom svete existuje mylné chápanie slobody a demokracie. „Som zástancom klasickej kunsthistórie. Nepodľahol som kunsthistorickej postmoderne, ktorá je v rámci slobody ochotná tolerovať všetko. Demokracia nie je to, že môžeme robiť všetko. Demokracia je zodpovednosť, ktorá spolu s umeleckou vierou vyúsťuje do umeleckej vôle, umeleckého chcenia,“ hovorí kunsthistorik.

MINIMUM ART

Jedným z pojmov súčasného umenia je minimal art. Bohumír Bachratý ho rešpektuje, ale dodáva, že tento pojem posunul ďalej, preto hovorí o minimum art, lebo niekde už vo výtvarnom umení nie je z umenia skoro nič.

„Mnohí vykrikujú, že všetko je možné. Oponujem, že preto svet vyzerá tak, ako vyzerá, a jeho najväčším ohrozením je necitlivosť. Lebo aj tolerancia je intelektuálny výkon. Nie je to iba emotívny, ale aj racionálny výkon. Žiaľ, necitlivosť zasahuje aj kultúru a umenie. Dlhé roky hovorím, že úroveň tohto sveta intelektuálne aj umelecky upadá.“

VEĽKÉ MENÁ

Bohumír Bachratý vysvetľuje, že výtvarné umenie malo u nás vždy biedne a skromné postavenie. Nikdy sme si nevedeli vážiť ani veľké mená vrátane Ľudovíta Fullu. Tento génius slovenského moderného výtvarného umenia bol hlboko veriaci človek a jeho umenie je jedinečné aj vo svetovom kontexte.

„Na jednej strane to bol hlboko ukotvený Slovák, na druhej modernista porovnateľný s Marcom Chagallom. Bol univerzálny a neuveriteľne rozsiahly v oblasti námetových inšpirácií. Robil figurálne motívy, portréty i akty, v ranej tvorbe maľoval zátišia, bol ilustrátor aj scénograf. Jeho široké rozpätie sa týkalo i techniky: od kresieb cez grafiku až po monumentálne diela. Na jeho krojovaných Madonách obdivujeme ľudové motívy a ornamenty.“

© Eva B. Linhartová: Betlehem (1991) Reprofoto: KN

ČLOVEČINA UMENIA

Fulla patrí k slovenským výtvarníkom, ktorí sa vo svojej tvorbe venovali aj motívu Narodenia Pána. „Potom to bol Vincent Hložník, Ladislav Záborský, Mikuláš Klimčák urobil veľa kresťanských motívov. Osobitne treba spomenúť Teodora Tekela. Úžasnú duchovnú dimenziu priniesla Darina Gladišová. Viera je abstraktný fenomén, dá sa zobraziť a vyjadriť aj symbolicky. Je to meditatívna a lyrická, meditatívna a filozofická podoba.“

Podľa slov kunsthistorika najpodstatnejšia je človečina umenia. „Ľudskosť, ktorá sa prejavuje v abstrakcii aj v zátišiach, kde nie je prítomný človek, ale človek ich vytvoril. Ide o vzťah človeka k predmetom a veciam. Práve táto skutočnosť ma na dejinách umenia najviac fascinovala.“

VŠEUMELECKÉ DIELO

Neprekonateľný je však podľa neho dizajn prírody. „Od kryštálov a minerálov neživej prírody až po živé motýle. Človek z toho ale nemusí mať komplexy, pretože túto krásu nevytvorila ľudská ruka. Keď si to porovnáme, príroda sa modifikovala a variovala milióny rokov, ale napríklad kresťanské umenie existuje len dvetisíc rokov. Do Milánskeho ediktu (313) bolo veľmi skromné a vznikalo tajne v katakombách.“

V súvislosti s kresťanským umením upozorňuje na pojem Gesamtkunstwerk. „Vymyslel ho hudobný skladateľ Richard Wagner v 40. rokoch 19. storočia a znamená všeumelecké dielo. Pre mňa je to kostol: architektúra, kameň, stavba, a zároveň je to duch, ktorý je vnútri a okolo chrámu. Interiér aj exteriér spoluvytvárajú maliari a sochári. V kresťanských chrámoch sa používali iluminované rukopisy, dnes sú tam omšové knihy. A hlavne: v každom kostole sa deje to, čo je syntézou umenia – veď svätá omša je liturgický obraz a dej.“

TAJOMSTVO EUCHARISTIE

Renomovaný kunsthistorik vnímal jedinečné tajomstvo slávenia Eucharistie už v detstve. „Vyrastal som v kresťanskej rodine, voderadský dedko bol modleník, kostolník. Prvú Bibliu som dostal od neho. Keď sme sa po fronte presťahovali na Koceľovu ulicu v Bratislave, chodil som miništrovať k saleziánom na Miletičovu.“

U saleziánov mal aj prvé kontakty s kultúrou a umením. „Pred májovými litániami stál na plochej streche saleziánskeho kostola trubkár, ktorý hral päťminútovú skladbu. Ako malý chlapec som jej nerozumel, ale páčilo sa mi to.“

JE TO DOBRÉ

Bohumír Bachratý hovorí, že poctivý a verný katolík je dodnes. Šesťdesiatjeden rokov je verný aj svojej manželke. „Ženil som sa v roku 1962 v Dóme svätého Martina. Mal som dvadsať a Eva Linhartová devätnásť. Vydržali sme spolu dodnes.“

Eva je výtvarníčka, Bohumír historik umenia. Pri odpovedi na otázku, ako to ovplyvňuje ich manželstvo, sa Bohumír Bachratý usmieva: „Nie je to jednoduché, ale je to dobré, lebo je to väzba. V dejinách starého umenia aj v dejinách umenia 20. storočia jestvovali kunsthistorické a umelecké manželstvá. Je to o dopĺňaní sa výtvarníka a teoretika.“

Niekedy si však podľa neho výtvarník izoluje svoje „hájemství“ zraku, takže občas narazí na názor kunsthistorika. „Za seba však môžem povedať, že manželka je môj najbližší výtvarník a mne najbližšie dielo je práve tvorba mojej ženy, mám ho všade okolo seba.“

Na tvorbe Evy Linhartovej oslovuje najmä čistý, úprimný, lyrický vzťah ku krajine a prírode. „Eva vyštudovala keramiku, ale nemala ju kde robiť, preto ilustrovala, kreslila, maľovala. Jej dominantou sa stal pastel.“

Dielu Evy Linhartovej sa venuje aj v aktuálne pripravovanej monografii. „Ide už o moju štyridsiatu piatu monografiu. Sedem monografií je práve v tlači.“ Pri praktickej práci sa totiž naučil, že aj najlepšia výstava sa raz skončí, ale vždy zostane väčší či menší katalóg.

„Milujem výstavy, lebo je to interakcia. Výtvarníkom však vždy hovorím, že to, čo nás prežije, je kniha – dobre zostavená, múdro napísaná, kvalitne urobená a vytlačená. Viem to posúdiť, lebo som rok pracoval ako pomocný polygrafický robotník.“

MODRÁ DUŠA

Bohumírovi Bachratému akoby umenie kolovalo v krvi. „Hlavne v duši, lebo ja verím umeniu,“ spresňuje. Keby bola duša farebná, jeho by vraj bola modrá. „Vnímam ju v odtieňoch modrej, tá má veľa významov aj v kresťanskom umení. Svoju modrú mal Picasso, Yves Klein a má ju aj moja manželka.“