Svoju vieru povýšil vyrezávaním krížov

Rezbár Ondrej Ďurica vytvoril počas svojho života desiatky vyrezávaných krížov. Jeden z nich ako výraz vďaky za syna kňaza dodnes zdobí nádvorie Prepoštského paláca na Kapitulskej ulici v Bratislave.

Ondrejov syn, páter Ján Ďurica, SJ, sa 30. júla dožíva 80 rokov. „Každý má svoj kríž, aj ja mám svoje kríže. Nesenie kríža ma vedie k hlbšiemu chápaniu evanjelia a celého Svätého písma,“ hovorí.

BOŽIE VNUKNUTIE

Jeho otec Ondrej bol roľník a do vyrezávania krížov sa pustil napriek tomu, že v rodine sa tomuto umeniu nikto nevenoval a nededilo sa z generácie na generáciu. „Keď sme sa na to otecka pýtali, spomínal, ako sa raz zahľadel na kríž a zapáčili sa mu symboly, ktoré na ňom boli vyrezané.

Povedal si, veď aj ja by som toto mohol robiť. Potom ďakoval Bohu za to, že mu vnukol, aby vyrezával kríže.“ Ondrej Ďurica sa umeleckému vyrezávaniu krížov učil u chýrneho detvianskeho majstra Jána Fekiača.

„Prvý kríž, ktorý otecko urobil, dodnes stojí pred naším domom v Hriňovej-Raticovom Vrchu. Ďalšie dva kríže vyrezal pre miestne cintoríny. Dva menšie kríže sú na hroboch mojich rodičov. Keď mamička zomrela, otecko umiestnil kríž na jej hrob. Potom vopred urobil podobný kríž aj pre seba.“

ÍSŤ ZA PASTIERA

Kríže z dielne Ondreja Ďuricu sú na viacerých miestach, aj mimo Hriňovej. „Otecko zomrel ako 68-ročný. Za ten čas vyrezal vyše 60 krížov. Kríž, ktorý stojí na Kapitulskej ulici v Bratislave, bol jeho poďakovaním za to, že som sa stal kňazom. A ja dodnes ďakujem oteckovi za inšpiráciu, aby som sa ako prvorodený rozhodol pre kňazstvo,“ spomína páter Ján Ďurica.

„Na začiatku školského roka sme išli spolu skoro ráno na autobus do Zvolena. Doteraz si presne pamätám miesto, kde sa ma otecko opýtal, či som už uvažoval o tom, čo by som chcel ďalej študovať. Odpovedal som mu, že na to je ešte čas. Otecko sa nedal odbiť a položil mi ďalšiu otázku – či by som nešiel za pastiera. Hneď som porozumel, ako to myslí. Po chvíli uvažovania som povedal: Aj by som išiel.“

KAŽDÝ DEŇ V KAPLNKE

Ján Ďurica poslúchol aj ďalšiu otcovu radu, aby sa každý deň pomodlil krátku strelnú modlitbu: „Božské Srdce Ježišovo, daj, aby som sa stal dobrým a svätým kňazom.“

Po ceste do školy sa každý deň zastavil v Kaplnke Sedembolestnej Panny Márie vo Zvolene, ktorá je spojená s kostolom. Pri ňom je tiež jeden kríž. „Pomodlil som sa za svoje kňazské povolanie a išiel som do školy. Toto som robil tri roky.“

Za Jánovo povolanie sa modlila aj jeho mamička a súrodenci. „V poslednom ročníku štúdia teológie, keď som už mal byť vysvätený, sa za mňa doma všetci spoločne denne modlili ruženec. Neskôr mi otecko prezradil, že aj on túžil byť kňazom, ale vtedy to nebolo možné.“

ĎURICA A SPOL. – AMBRÓZ KUBIŠ

Kňazskú vysviacku prijal 5. júna 1966. V roku 1971 mu však vzali štátny súhlas. „Dva roky som robil kuriča. Začali proti mne aj trestné stíhanie, prípad nazvali Ďurica a spol. – Ambróz Kubiš. Mojím zločinom bolo, že som organizoval duchovné cvičenia pre mladých a rozširoval som náboženskú literatúru. Súd trval od rána do večera. Sudca hovoril, že ani s vrahmi nemajú toľko roboty ako s nami,“ spomína Ján Ďurica na neľahké obdobie totality.

Do konfliktu so štátnou mocou sa dostal i jeho otec Ondrej. Eštebákov pobúril vyrezávaným krížom, ktorý od polovice osemdesiatych rokov stojí pri Pápežskom slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme.

„Otecko najprv rozmýšľal o tom, že by vyrezal kríž pre Slovákov v Amerike. Od tohto zámeru však musel upustiť, lebo doprava do Ameriky by bola náročná. No keď k nám zavítal na návštevu skvelý misionár páter Juraj Vojenčiak, SVD, ktorý pochádzal zo susednej farnosti Detvianska Huta, navrhol oteckovi, že by mohol urobiť kríž pre Ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Lenže aj tam bolo treba kríž nejako dopraviť.“

DVE OPRACOVANÉ DREVÁ

Dobré dielo sa však podarilo priviesť do úspešného konca. „Páter Juraj Vojenčiak sa do toho vložil celým srdcom i dušou a začal organizovať dopravu. Páter Vincent Babin odporúčal, aby sa to neposielalo ako kríž, ale ako dve umelecky opracované drevá. Takto zabalená zásielka prešla bez problémov cez colnicu a v roku 1985 doputovala do Ríma.“

Zatiaľ čo na Slovensku sa všetko okolo rímskeho kríža dialo v tajnosti, v zahraničí sa o tom nemlčalo. Aj v médiách to malo veľký ohlas. „Pri tejto príležitosti náš veľký básnik Gorazd Zvonický napísal báseň Povýšenie kríža, ktorá bola publikovaná v Hlasoch z Ríma aj s informáciou o tejto výnimočnej udalosti.“

Keď si eštebáci zrátali dva a dva, predvolali si Ondreja Ďuricu a celý deň ho vypočúvali. Hnevalo ich, že poslal do Ríma dve umelecky opracované drevá, ale tam z nich zložili sedemmetrový kríž.

PO TRIDSIATICH ROKOCH

Páter Ján Ďurica videl kríž pri Ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme až o niekoľko rokov neskôr, keďže počas totality sa viacerým cestovať nedalo. Po tridsiatich rokoch však bolo treba kríž v Ríme opraviť a renovovať.

„V roku 2016 sa tam vybral môj brat Jozef aj s ďalšími majstrami, aby sa kríž opäť mohol zaskvieť v plnej kráse. Na kríži pribudla strieška s typickými zúbkovými ornamentmi, aby bol čo najviac chránený pred nepriaznivým počasím,“ približuje páter Ján Ďurica.

„Hovorí sa, že dub je naveky dubom alebo vo vode, alebo na vzduchu. Ale keď je zasadený do zeme, začne odhnívať. Preto kríž osadili do oceľovej konzoly, ktorú zabetónovali.“ Obnovený kríž posvätil 30. apríla 2016 vtedajší rektor kolégia Vladimír Stahovec za prítomnosti Slovákov, ktorí žijú a pôsobia v Ríme.

Kríž, ktorý Ondrej Ďurica vyrezal z vďaky za kňazské povolanie svojho syna Jána, dodnes stojí na nádvorí Prepoštského paláca na Kapitulskej ulici v Bratislave. Okrem ornamentov možno na kríži vidieť rok a podpis autora. Snímky: Erika Litváková

MAMIČKINE ORNAMENTY

Všetky Ondrejove kríže zdobila jeho manželka Pavlína, rodená Malčeková. „Otecko robil hrubú prácu. Mamička čistila drevo po hrubých výrezoch aj ho maľovala. Čo sa týka farebnosti, bola taká, aby zodpovedala daným symbolom. V centre je ukrižovaný Pán Ježiš. Okrem neho je tam Panna Mária a symboly ako sviečky a kvietky. Hostia a hrozno pripomínajú chlieb a víno, ktoré sa pri svätej omši premieňajú na Kristovo telo a krv,“ vysvetľuje páter. Aj Ján Ďurica má od otca jeden kríž.

„Je menší, nie je vymaľovaný a sú na ňom vyrezané veľké strapce hrozna. Veľmi sa z neho teším, lebo je to svedectvo oteckovej viery. Nemám ho vo svojej izbe, ale na stene v spoločenskej miestnosti pre stretávania mladých alebo na individuálne spovede či rozhovory. Tak sa pri ňom môže pohľadom zastaviť a pomodliť viac ľudí.“

HRIŇOVSKÉ KRÍŽE

Všeobecne sa hovorí o podpolianskych či detvianskych krížoch. Páter Ján Ďurica však zdôrazňuje, že by sa mali rozlišovať aj hriňovské kríže. „Hriňová kedysi patrila do Detvy, ale dnes sú to dve samostatné mestá, preto by bolo treba volať kríže, ktoré sa tu robia, hriňovské. Hoci sú podobné, líšia sa trošku vo vyrezávaných symboloch. Môj otecko si vypestoval svoj vlastný štýl.“ Kríže vyrezával výhradne z tvrdého dubového dreva.

„To je veľmi náročná práca. Keď som mu raz doniesol takú malú súpravu na vyrezávanie, iba sa usmial: ,Janko, keby som tým udrel, tak sa mi to rozsype.‘ U nás rastú jedle, smrek a buk, ale pri Vígľaši bola dubová hora. Tam si otecko chodieval vybrať strom na kríž. Keď si predstavíme, že kríže boli vysoké sedem či deväť metrov, musel to byť poriadny strom.“

KAPLNKA ZA ZÁCHRANU

Na hriňovských lazoch stojí Kaplnka sv. Cyrila a Metoda. „Otecko ju postavil blízko rodného domu spolu s príbuznými v roku 1949 z vďačnosti Bohu za to, že ho zachránil počas druhej svetovej vojny. Išiel vtedy k mamičkiným rodičom, bola to asi trištvrte hodiny cesta pešo. Z jednej strany boli blízko cieľa Rusi, z druhej Nemci. Začali po sebe strieľať. Otecko sa hodil na ruky. Guľky spod neho vytrhávali kusy snehu, ale jeho sa nedotkli. Nič sa mu nestalo,“ rozpráva na záver zázračný príbeh páter Ján Ďurica. Pri kaplnke dodnes slávi na sviatok sv. Cyrila a Metoda svätú omšu.