Veľké veci ukryté v malých

Čím všetkým bol pre vás váš otec? Pedagóg, výtvarný idol, inšpiratívny človek so životným programom dobroty srdca?

Všetkým tým, čo ste vymenovali, a ešte mnohým iným.

Môj pohľad naňho sa, samozrejme, s pribúdajúcim vekom vyvíjal a menil.

Náš vzťah mal rôzne úrovne a stupne, ktoré sa prelínali.

Faktom ostáva, že to kľúčové, čo som na ňom vnímala, bola neuveriteľná pracovitosť, zásadovosť a neoblomnosť.

Otec bol na seba veľmi prísny a rovnako prísny bol i na nás s bratom Vladom.

Bola to pre mňa veľká motivácia.

Postupne nás čoraz viac zbližovali profesijné výtvarné záujmy.

Reagovali sme na podobné podnety a vášnivo sme debatovali o mnohých výstavách.

Otec zostáva pre mňa inšpiráciou a vzorom v osobnom, odbornom i duchovnom rozmere.

 

Kedy ste začali vnímať, že otec je výnimočný výtvarník?

Ako dieťa som ho, pochopiteľne, nehodnotila ako odborník, ale  vnímala ako dcéra.

Fascinovala ma jeho schopnosť nakresliť kedykoľvek čokoľvek.

Keď sme bývali v byte na Michalskej ulici, otec nemal vlastný ateliér.

Pracoval pri jednom stole, kde vznikli všetky jeho krásne ilustrácie do detských knižiek.

S bratom sme chodili do detskej izby okolo neho, takže sme mu videli pod ruky.

Pre mňa to bolo úplne očarujúce.

Skutočnosť, že je to niečo výnimočné aj po odbornej stránke, som začala vnímať veľmi skoro, pretože otec dostával mnohé ocenenia nielen doma, ale i v medzinárodných súvislostiach, opakovane vystavoval a získal ceny i na Bienále ilustrácií Bratislava.

Takže som si dosť skoro uvedomila, že otec je naozaj výnimočný, fenomenálny výtvarník.

 

Ako ste ho oslovovali?

Už od detstva sme otcovi hovorili Miro a maminke Vilma.

Nikdy som nemala pocit, že by v tom bola nejaká neúcta, práve naopak – boli sme si veľmi blízki.

Neskôr sa z nich pre moje a bratove deti stali babka Vilma a dedo Miro.

Krásne je, že sa to posunulo až do oslovení prababka Vilma a pradedo Miro.

 

Ateliér zostal po otcovom odchode do večnosti tak, ako bol?

Vždy, keď si spomeniem na Mirov ateliér, zviera mi srdce, pretože vstupovať dnu, keď tam otec nepracoval, bolo pre mňa ako svätokrádež.

Aj keď tam tvoril, opýtala som sa ho, či môžem vstúpiť a či mi ukáže, na čom pracuje.

Po otcovej smrti sme s maminkou začali triediť jeho veci.

Keď som ich chytala do rúk, dojalo ma to a rozplakalo.

Vieme, že to treba dať do poriadku, a aj sa o to snažíme, ale otec je a bude pre mňa vždy v týchto veciach stále prítomný.

Veci v ateliéri však vnímam aj po odbornej, výtvarnej stránke.

Keď sa človek pozrie do jeho „kuchyne“, je to čosi mimoriadne.

Tam možno vidieť rozmer jeho schopnosti vyjadrovať sa kresbou, maľbou a to je opakovane veľký zážitok, pred ktorým sa v pokore a s úctou skláňam.

 

Váš otec vždy spomínal, že manželka Vilma je jeho najlepší kritik a že ho to posúvalo ďalej. Posúvali takto rodičia aj vás?

Rozhodne áno.

Niekedy stačil otcov prísny pohľad a vedela som, že je zle.

Veľmi šetril chválou, lebo sa z nás snažil vydolovať to najlepšie.

Aj vo výtvarných veciach ma viedol veľmi dôsledne a svedomito.

Keď som ešte ako študentka na gymnáziu potrebovala ilustrovať nejaké veci, vysvetlil mi spôsob, akým sa to robí.

Potom to veľmi kriticky zhodnotil, čo bolo pre mňa veľmi dôležité.

Mama to všetko vyvažovala.

Medzi našimi rodičmi vládla veľmi vzácna symbióza, úžasne sa dopĺňali.

Môj otec sám priznával, že všetko, čo dosiahol, je vďaka tomu, že mu mama „kryla chrbát“.

A to je naozaj pravda, lebo v praktických veciach mama fungovala úplne perfektne, a tak umožnila otcovi, aby sa mohol plnohodnotne venovať tvorbe.

Moji rodičia nežili dva osobitné životy, ktoré sa náhodou preťali, ale boli skutočná, inšpiratívna a krásna dvojica.

 

Miro a Vilma Cipárovci privítali každú návštevu ako svojho najlepšieho priateľa. Hosť do domu - Boh do domu sa u nich skutočne žilo. Boli aj v tomto pre vás rodičia príkladom?

No, snažíme sa.

Či to robíme dosť dobre, musia posúdiť iní.

Ale fakt je, že dom mojich rodičov bol vždy dom otvorených dverí.

Ktokoľvek zazvonil pri bránke, bol privítaný s láskou a bola mu venovaná pozornosť a záujem.

Tento dom otvorených dverí som neskôr nazvala dom u matky Vilmy.

Otec dal dokonca vyrobiť smaltovanú tabuľku s týmto nápisom, ktorá visí dodnes u mamy v kuchyni.

Ako sme s bratom rástli, priatelia našich rodičov sa stali aj našimi priateľmi.

Aj teraz, keď tu už otec nie je, s mnohými tieto vzácne vzťahy pokračujú naďalej.

 

Nadviazali ste aj na otcovu spoluprácu so Spolkom svätého Vojtecha.

Práve táto spolupráca je jedno z najvzácnejších a najcennejších dedičstiev, pretože spája niekoľko vzťahových rovín: priateľskú, osobnú, rodinnú aj profesionálnu.

Keďže moje povolanie je podobné ako bolo otcovo, ako akademická maliarka môžem nadviazať na niektoré veci, ktoré robil.

Riaditeľ Spolku Ivan Šulík je kňaz a človek s absolútne otvoreným srdcom.

Šéfredaktorka Martina Grochálová zasa pochádza – rovnako ako môj otec – z Kysúc, takže je tu navyše aj toto úžasné prepojenie s mojimi slovenskými koreňmi.

Obaja dokážu prepojiť veľkú profesionalitu s úžasným rozmerom ľudskosti, čo považujem za veľký dar.

Spolupráca so Spolkom svätého Vojtecha je osviežujúca a krásna a mám z nej veľkú radosť.

Bola by som veľmi rada, keby sa tieto vzťahy naďalej prehlbovali, pretože ich považujem za nesmierne cenné a neustále tam cítim prítomnosť otca.

A to si veľmi vážim.

 

Na snímke je Táňa Svatošová s riaditeľom Spolku svätého Vojtecha Ivanom Šulíkom. Snímka: archív -IŠ-

 

V Prahe máte aktuálne otvorenú výstavu Krížová cesta. Ako na ňu návštevníci reagujú? Zasiahlo ich posolstvo vystavených obrazov?

V prvom rade musím povedať, že Krížovú cestu si u mňa nikto neobjednal, nikto nežiadal, aby som ju výtvarne riešila.

Bola to moja vnútorná potreba vyjadriť sa výtvarne k tejto téme.

Už pred dvoma rokmi, keď bola Krížová cesta prezentovaná v rámci Noci kostolov, na ňu veľmi pozitívne reagovali mladí ľudia.

Cenili si, že nie je stvárnená figurálne, ale že je posunutá do roviny štylizácie.

Výtvarné vyjadrovacie prostriedky sú v nej obmedzené iba na línie a body.

Utrpenie na krížovej ceste je vyjadrené aj tým, že plocha obrazu je rôznym spôsobom zraňovaná, teda driapaná, škriabaná, premaľovávaná a vrstvená - tak ako sú vrstvené aj naše životy rôznymi utrpeniami, zážitkami, bolesťami, pádmi a vstávaním.

Mala som pocit, že toto ľudí oslovilo.

Aj farebnosť je obmedzená.

Striedam modrú farbu nekonečna a tajomstva so zlatookrovou farbou kríža.

Do toho vstupuje biela farba svetla.

To sú základné výtvarné piliere, s ktorými tu pracujem.

Dôležité však bolo i to, že táto Krížová cesta vznikala v období pandémie.

Ľudia v nej nachádzali svoje osobné príbehy, pretože každý z nás vtedy prežíval svoju krížovú cestu.

Vnímala som to tak, že všetci sme sa ocitli s tŕňovou korunou na hlave a že je na nás, ako touto skúškou prejdeme.

Do tvorby Krížovej cesty som sa pustila s nádejou, že to všetko dobre dopadne.

 

Technikami, ktorými ste „zraňovali“ jednotlivé výjavy krížovej cesty, ste chceli vyjadriť Spasiteľovu, ale i svoju bolesť?

Vznikalo to postupne.

Najprv som si urobila skice tušom na bielom papieri.

To sa mi zdalo veľmi silné a jednoznačné vo výtvarnom stvárnení: hľadanie harmónie a kompozície, biela a čierna, len body a línie.

Ale na celý hlboký príbeh krížovej cesty to bolo pre mňa málo.

Preto som na základe skíc pristúpila k farebnému poňatiu na doskách, kde som si mohla dovoliť vrstvenie a vstupovanie do maľby: používanie prstov a rôznych nástrojov.

Veľmi mi to pomáhalo prežiť svoju osobnú krížovú cestu a vyrovnať sa nielen s koronakrízou, ale najmä s tým, čo sa dialo v našej rodine v súvislosti s otcovým ochorením.

Pre protipandemické opatrenia som sa nemohla dostať z Prahy do Bratislavy.

Nevidieť rodičov taký dlhý čas bol neuveriteľne bolestný zážitok.

Povedala som si, že keď Krížovú cestu domaľujem, tak sa azda otvorí priestor i pre vzkriesenie a nádej, ktorú krížová cesta prináša vo svojom závere.

A stalo sa.

Otec dostal ako dar zhora ešte polrok života.

Veľmi dôležitý polrok, počas ktorého sa mu podarilo dokončiť pre Spolok svätého Vojtecha ilustrácie do nového vydania Cervantesovho diela Don Quijote de la Mancha.

 

Aké miesto má vo vašej tvorbe veľkonočný motív zmŕtvychvstalého Krista?

Krížová cesta sa končí uložením Krista do hrobu.

No práve tu sa otvára obrovské tajomstvo, čo bude ďalej.

Vo výtvarnom stvárnení sa tu dotýkame veľmi silných vyjadrení, pred ktorými mám pokoru a rešpekt.

Ale nie v tom zmysle, že tam nedosiahne náš intelekt, ale že ide o veľmi osobné, vnútorné záležitosti, ktoré treba precítiť a naučiť sa vnímať do hĺbky.

Snažím sa s tým zžiť a približovať sa k viere.

Motív zmŕtvychvstalého Krista som však stvárnila prvýkrát, na požiadanie Spolku svätého Vojtecha.

Musím povedať, že mi to dalo dosť zabrať.

Vzniklo mnoho skíc a štyri varianty Zmŕtvychvstania.

Uvedomila som si, že motív vzkriesenia u mňa súvisí so svetlom.

Keď som sa spätne pozrela na svoje ostatné obrazy Noty z neba, Archa svetla, Cesta kríža, ktoré majú abstraktný charakter, zistila som, že aj v nich dominuje svetlo.

Hoci nemám prvoplánový záujem takto stvárniť danú tému, svetlo sa tam dostane akoby samo.

Keď človek súznie s duchovnými záležitosťami, tak sa sám niekedy čuduje, ako sa to premietne do jeho tvorby i života.

 

Bolo pre vás výzvou aj stvárnenie Sedembolestnej?

Je to už dávno, keď sme prišli o mladšiu dcérku Aničku.

V tejto osobnej skúsenosti som si uvedomila, že nie som ani prvá, ani posledná, ktorá bola vyzvaná prejsť touto dramatickou a bolestnou udalosťou.

A že je to tá najstrašnejšia a najkrutejšia vec, ktorú žena matka môže zažiť.

Preto je motív Piety pre mňa veľmi osobný a hlboký.

Na rozdiel od všetkých ostatných zastavení sa pri Piete v Krížovej ceste nádeje objavuje naznačená ľudská podoba, aj keď je vyjadrená úsporne - bodmi a ťahmi.

Dva oblé ťahy predstavujú matkinu náruč a ďalšie dva ťahy v tvare kríža znázorňujú Ježišovo telo.

Malými oblúkmi sú stvárnené i tváre, medzi ktorými je svetlo naznačujúce vzťah a nádej.

Pre mňa je Pieta jeden z najsilnejších momentov krížovej cesty.

Jediné, čo človeka v obrovskej tragédii posúva ďalej, je nádej: že utrpením a smrťou sa to nekončí a že človek vo svojom kríži nie je sám.

Keď bola Krížová cesta prvý raz vystavená, známy detský psychológ Jaroslav Šturma na vernisáži veľmi krásne hovoril o vzťahu matky a dieťaťa.

Práve tento vzťah robí ľudstvo ľudstvom a všetkých nás nesie.

 

Keď prídete navštíviť otcov hrob, aké pocity sa vo vás miešajú?

Neviem, či sa miešajú.

Keďže žijem v Prahe, možnosť navštevovať miesto otcovho posledného odpočinku je obmedzená, ale ja mám otca, Mira stále v sebe.

Vediem s ním vnútorný dialóg, najintenzívnejšie v tichu počas tvorby v ateliéri.

Toto medzi nami odjakživa veľmi fungovalo.

Aj bez slov a na diaľku sme boli schopní vzájomne sa podporovať. 

Sú veci, o ktorých sa hovorí, že pretrvajú aj po smrti...

A ja cítim, že som takto s otcom v spojení i naďalej a som za to nesmierne vďačná.

Pravdaže, kedykoľvek som v Bratislave, ideme s maminkou na otcov hrob.

 

Táňa Svatošová má k sv. Terézii z Lisieux veľmi osobný vzťah. Ilustrácia: (c) Táňa Svatošová

 

Začiatkom januára sme si pripomenuli 150. výročie narodenia svätej Terezky z Lisieux. Váš otec Miroslav Cipár ju pred vyše desiatimi rokmi nakreslil pre Katolícke noviny. Vy ste túto sväticu zobrazili pre Pútnik svätovojtešský na rok 2023. Máte k tejto svätici aj blízky osobný vzťah?

Áno, mám k nej osobný vzťah, preto som sa nesmierne potešila, keď ma zo Spolku svätého Vojtecha oslovili s ponukou na túto prácu.

Obidve naše dcérky boli pokrstené v Kostole sv. Terézie od Dieťaťa Ježiša v pražských Kobylisiach.

A naša staršia dcéra sa volá Terezka.

Ešte ako študentku ma veľmi oslovila jedna divadelná hra spracovaná na motívy diela sv. Terezky Dejiny duše.

„Malosť“ jej príbehu a prostoty voči Bohu je neuveriteľná a inšpirujúca v odovzdaní všetkých svojich pochybností.

A to sa mi javilo nádherné – ako modlitba, ako inšpirácia, že z malej cesty sa naozaj dajú robiť veľké veci.

To ma zaujímalo aj pri krížovej ceste, keď som robila tie stopy a vrypy, že vlastne všetci máme tú svoju jedinečnú cestu a je na nás hľadať ju a nachádzať.

Svätá Terezička je veľká inšpirácia práve v tej „malosti“, prostote, jednoduchosti.

 

Zažili ste niekedy dážď ruží, Božích milostí na Terezkin príhovor?

Božie milosti sú Božie milosti.

Nerada by som ich vnímala ako niečo za niečo.

Podľa mňa sa v každodennom živote treba s láskou starať o malé púčiky jednotlivých ružičiek, polievať ich, pracovať s nimi, myslieť na ne - a potom sa vám to môže vrátiť v podobe symbolického dažďa ruží.

To som zažila opakovane a som za to veľmi vďačná.

Čím som staršia, tým viac vnímam, že veľké veci sú skryté v malých.

Toto je pre mňa veľmi cenné, dôležité a nosné posolstvo svätej Terezičky.

 

Ako si spomínate na slávenie Veľkej noci, keď ste boli dieťa, a ako prežívate veľkonočné sviatky vo svojej vlastnej rodine?

Ako deti sme pravidelne chodili na Semeteš, do veľmi malebného prostredia rodiska môjho otca, ktoré som milovala.

Aj keď som sa narodila v Bratislave a žijem v Prahe, veľakrát som si uvedomila, že svoje naozajstné korene vnímam na Kysuciach.

Prežila som tam nádherné chvíle detstva a prázdnin práve v spojení so sviatkami.

Žili tam moji prarodičia – babka a dedko Cipárovci.

Babička Julka bola veľmi pobožná žena.

K viere viedla mňa i moju sesternicu, ktorá je odo mňa o tri dni staršia.

Bolo krásne, že sme spolu mohli prežívať aj veľkonočné slávenia.

Napriek tomu, že z detského pohľadu boli obrady dlhé a náročné, zároveň sme ich vnímali ako maximálne hlboké.

Keďže som potom študovala v Prahe, kde dodnes žijem, Veľká noc bola príležitosť stretávať sa a navštíviť rodinu v Bratislave alebo prežívať sviatky s manželovými rodičmi v Česku.

Príchodom detí do rodiny sme dodržiavali aj veľkonočné tradície – maľovali sme vajíčka, piekli veľkonočného baránka, mazanec.

Neskôr sme s dcérou a manželom začali prežívať sviatky viac vnútorne, osobne.

Myslím, že Veľká noc by sa mala niesť v rovine stíšenia, upokojenia, rozjímania.

Minulý rok sme sa zišli celá rodina v Bratislave, prišla aj dcéra s manželom a naším vnúčikom Vincentom.

Boli sme veľmi šťastní, že sme mohli byť s mamou, spojili sa tak štyri generácie našej rodiny.

A náš malý Vincent do toho priniesol nádej Veľkej noci.

 

Snímka: Ivan Šulík

Ilustrácie: © Táňa Svatošová