Zélia a Ľudovít, svätci bez výťahu

Kniha Rodičia svätej Terézie z Lisieux. Svätci bez výťahu je písaná príťažlivým štýlom. Najmä pre moderného čitateľa. Nečakajte ťažké teologické traktáty, skôr ľahký fejtón. Pritom život Zélie a Ľudovíta Martinovcov autori nijako nezľahčujú.

V čase, keď kniha v roku 2004 vyšla vo francúzskom origináli, títo obdivuhodní manželia ešte neboli ani blahoslavení. Pápež Ján Pavol II. ich 26. marca 1993 vyhlásil za ctihodných.

V začatom diele povýšenia na oltár pokračoval pápež Benedikt XVI., ktorý ich blahorečil 19. októbra 2008. Keď ich pápež František 18. októbra 2015 kanonizoval, bola práve Misijná nedeľa.

V tomto dátume cítiť symboliku – ich dcéra svätá Terézia z Lisieux (1873 – 1897) je patrónka misií a misionárov. Terezka sa túžila dostať do Božej náruče rýchlo, výťahom. Zélia a Ľudovít dosiahli nebo pomalšie, schodiskom služby.

OBYČAJNÍ SVÄTÍ RODIČIA

Zélia (1831 – 1877) porodila Ľudovítovi deväť detí. Štyri z nich zomreli. Autori v knihe citujú Zéliin dojímavý list o Helenkinej smrti, o tom, ako ju celú noc objímala a potom sama obliekla a uložila do truhličky.

Terézia prišla na svet ako najmladšie z Martinovčiat. Keď jej milovaná mama Zélia zomrela, štvorročná Terezka si za náhradnú mamu vybrala staršiu sestru Paulínu.

Mimoriadne sa jej však venovala celá rodina, predovšetkým otec Ľudovít (1823 – 1894), o ktorom samotná Zélia povedala: „Môj muž je svätec, želala by som takého všetkým ženám.“

Po manželkinej smrti sa otec s piatimi dcérami presťahoval do Lisieux. A všetky daroval Bohu v rehoľnom povolaní. Aj sama Terezka videla vo svojom otcovi mimoriadneho človeka: „Vybrala som sa, zavesená na ramene svojho milovaného kráľa, aby som vystúpila na vrch Karmel. Keď som poobjímala všetkých členov mojej drahej rodiny, kľakla som si pred svojho neporovnateľného otca a poprosila som ho o požehnanie. Sám si kľakol a s plačom ma požehnal. Scéna musela vylúdiť radostný úsmev u anjelov: starec, čo odovzdáva Pánovi svoje dieťa ešte v puku života!“

Terezkin pozemský kráľ doma nevládol železným žezlom, ale láskavým srdcom. U Martinovcov sa neklebetilo, ale žila sa tam viera a čítala duchovná literatúra. Počas prítomnosti matky i po jej odchode do večnosti.

NEUVAŽOVALI O MANŽELSTVE

Zélia ani Ľudovít pôvodne o manželstve neuvažovali. Po sobáši dokonca desať mesiacov žili ako brat a sestra. Celý život mali veľmi pekný vzťah. Aj v ťažkostiach.

Zélia sa obávala období pokoja, keď sa zdanlivo nič nedialo a všetko bolo relatívne v poriadku. Podľa jej slov to predznamenávalo utrpenie a starosti. A tak aj bolo.

Štyri deti, ktoré vynosila a porodila, si Pán veľmi rýchlo povolal. Okrem toho pre rakovinu nemohla viaceré deti dojčiť. Milovala ich však o to viac a prijímala ako Boží dar, chcela pre ne len to najlepšie. Aj pre „problémovú“ Léoniu, ktorú dnes prosia o príhovor rodičia nezvládnuteľných detí.

Verila v ňu rovnako ako vo svoje ostatné deti a vytrvalo ju vkladala do modlitieb svojich i druhých ľudí. Okrem starostlivosti o  domácnosť a deti Zélia usilovne pracovala (o alençonskej čipke by mohla prednášať), no práci sa nevenovala na úkor detí.

I keď v knihe čitateľa pobaví scéna, v ktorej si povzdychne, že vonku prší, lebo inak by dcérky, ktoré sa predbiehali v tom, ktorú bude počuť viac, boli na prechádzke a doma by bol pokoj a ticho.

Inde sa zasa zveruje s tým, ako Ľudovít doniesol dcéram darčeky. Najprv zavládla obrovská radosť, ale potom malé chceli to, čo dostali veľké... a po nadšení nasledoval plač.

Je veľmi povzbudzujúce čítať aj to, ako Zélia podporovala svojho manžela v duchovnom živote vrátane dlhých pútí. No Ľudovít sa nevyhýbal rodinným povinnostiam.

Vždy stál pri svojej žene i deťoch a z dlhších pútí písal listy. Ľudovít so Zéliou si boli oddaní po celý pozemský život. A verili, že vo večnosti budú spolu už navždy.