Smiech náš každodenný daj nám dnes

Vo vlaku oproti mne sedelo asi trojročné dievčatko s mamou. Malá bola veselá, živá; nie hyperaktívne, ale tak milo, nákazlivo radostne. 

V jednej chvíli sa však – aspoň podľa svojej mamy – začala smiať až príliš hlasno. 

„Nemôžeš sa tak smiať,“ karhala mama dcérku. 

„Plečo?“ spýtala sa jej tá. 

„Ani tebe by sa nepáčilo, keby sa ľudia vo vlaku tak hlasno smiali.“

„Páčilo.“ 

Koniec dialógu, koniec príbehu. A predsa si pamätám, ako sa ma vtedy naoko banálny rozhovor dotkol. Mal pre mňa punc čohosi filozofického, vlastne takmer mystického. 

To dievčatko mi vtedy dalo poriadnu lekciu. 

Občas na tú tváričku olemované blond vláskami myslím – a hlavne na ten jej smiech, nechápave „plečo“ a od srdca vyrieknuté „páčilo“. 

Myslím na ňu najmä vo chvíľach, keď sa my (mladí) dospelí tvárime a správame príliš vážne, keď tou často neopodstatnenou vážnosťou zamorujeme svet v nás i okolo nás. 

Nie som iná; často v sebe zahriaknem dieťa, ktoré sa chce a vie smiať - a ktorému sa páči, keď sa radujú aj tí okolo neho.  

Možno aj preto som vďačná za ľudí okolo seba, ktorí ono dieťa v sebe nechávajú žiť a cestu životom spríjemňujú iným svojím smiechom a nákazlivou radosťou. 

Aj vďaka nich chápem, prečo jedna z talmudských múdrostí hovorí, že „raj si zaslúži ten, kto rozosmieva svojich druhov“. 

A čo my; nechceme sa pridať?