Ako chutí Boh

Niekedy to býva tak, že prvorodený začne žiarliť na toho, čo prišiel. S tým sú spojené veľké problémy. Prvorodený zažíva niečo, čo si my ostatní nevieme predstaviť.

Dovtedy mal všetku pozornosť rodičov pre seba. Mal bezkonkurenčné prostredie. Zrazu príde niekto nový, ktorý je zaujímavejší ako on, a treba sa oň viac starať. No ale späť k príbehu.

Narodilo sa druhé dieťatko a ten prvý – chlapec – s ním chcel byť na chvíľu osamote. Rodičia sa báli pustiť ho k nemu, pretože deti si vedia aj ublížiť. Nakoniec ho pustili, ale cez pootvorené dvere pozorovali, čo sa bude diať.

A chlapček prišiel k postieľke svojej malej sestričky a hovorí jej: „Dieťatko, prosím ťa, povedz mi, ako chutí Boh, pretože ja na to už pomaličky začínam zabúdať.“

Dnes chceme premýšľať o Najsvätejšej Trojici, o pravde našej viery, že Boh je jeden, ale sú v ňom tri osoby rovnakej podstaty. Sú od seba rozlíšené svojimi vzťahmi. Dá sa o tom hovoriť filozoficky aj teologicky.

Teraz by sme chceli hovoriť skôr z pohľadu lásky. Boh nám dáva zažiť niečo krásne. Tou láskou, ktorá pulzuje, vrie, prúdi a preteká medzi osobami Trojice, nám Boh hovorí o tom, ako chutí.

Myslím, že ľudia potrebujú najskôr zažiť práve toto. Následne môžeme hovoriť o tom, kto je Boh, aký je a čo nám povedal. Koniec koncov, Cirkev by mala byť spoločenstvo lásky. „Potom poznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ Áno, všetci to môžu poznať podľa toho.

Pravda viery, že Boh je trojica osôb, ktoré sa navzájom milujú, je hlavne o tom, že Boh chutí ako láska. „Pretože Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“