Mať drobné poruke

Druhou je žena z úplne iného prostredia a v úplne inej situácii. Nie milostiplná, ale pohanka. Nie z Izraela, ale z okolia Týru a Sidonu. Nie v Káne Galilejskej, ale v pohanskom kraji. Prosí za svoju dcéru, lebo ju hrozne trápi zlý duch.

Reakcia Ježiša v oboch prípadoch je zarážajúca a akokoľvek by sme sa ju snažili zjemniť, je aj dosť tvrdá. Svojej matke povie: „Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina.“ A kanaánskej žene neodpovedá ani slovo.

Učeníkom to ide na nervy, a preto ho nahovárajú, aby ju poslal preč. Ona sa k nemu nakoniec dostane, no počuje zasa len tvrdé slová: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“

Neurazí sa, ale pokračuje v obraze, ktorý použil Ježiš, a povie: „Áno, Pane, ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov.“ Reakcia Ježiša je údiv nad takouto veľkou vierou, ktorá napokon dostane to, čo chce. 

Odporúčanie učeníkov „pošli ju preč“ a „odrobinky, čo padajú zo stola“ spájajú tento text s nasýtením zástupov. Aj tam učeníci Ježišovi radili, aby ich poslal preč. Evanjelista používa ten istý výraz i pri kanaánskej žene. 

A odrobiny? Vždy som sa zamýšľal nad tým, načo im bolo dvanásť košov odrobín. Tu je možno odpoveď: Pre pohanské národy. Ony chcú aspoň odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov. Nejde tu o nasýtenie pohanov, ako šlo predtým o nasýtenie detí izraelského národa? 

V každom prípade je jasné, že nemáme prosiť Pána, aby niekoho poslal preč. Máme prosiť ako Mária a pohanská žena, aby pomohol. A dôležité je mať stále pri sebe nejaké odrobiny, pretože nikdy nevieme, kto bude hladný. No ak ich chceme mať, musíme ich dennodenne zbierať.