Chudobná vdova dala viac ako ostatní

Autor homílií na rok B Július Chalupa na dnešnú nedeľu píše takýto úvod: „Lev Nikolajevič Tolstoj hovorí, že človek, ktorý nemá peniaze, je chudobný. Ešte chudobnejší je ten, kto nemá priateľa. Najchudobnejší je ten, kto nemá srdce. Môžeme však povedať, že aj opak je pravda.

Bohatý je ten, kto má peniaze, bohatší je ten, kto má priateľa, a najbohatší je ten, kto má srdce.“ Do tretej skupiny môžeme zaradiť aj chudobnú vdovu, na ktorú poukazuje Pán Ježiš: „Ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie.“ Chce nám tým povedať: Takíto buďte – ako chudobná vdova.

Neprajem vám takú chudobu, ale takú nábožnosť, takú úprimnosť, taký vnútorný vzťah k Bohu. Všimnime si túto vdovu. Situácia sa odohrala na nádvorí žien v Jeruzalemskom chráme. Bolo tam trinásť pokladníc, dvanásť na predpísané dary na udržiavanie chrámu a trinásta na dobrovoľné nepredpísané dary.

Pri nej mal službu kňaz, ktorý zapisoval do knihy príjmov meno darcu, obetovanú sumu a cieľ, na ktorý darca peniaze obetoval. Po zapísaní darca osobne vložil (vhodil) peniaze do pokladnice. Mnohí vložili stovky, tisícky. Prišla vdova. Nedala zapísať ani svoje meno, ani sumu, ani cieľ.

Anonymne vhodila do pokladnice dve drobné mince. Všimol si to skoro každý a skoro každý ju v duchu odsúdil, načo tam vôbec išla, a pohrdli ňou. Len Ježiš jej skutok pochváli. Ježiš totiž hľadí do hĺbky duše. On hodnotí vnútorné zmýšľanie.

Hodnotí to, že vdova nemá nijaké vedľajšie, bočné úmysly, ale jednoducho, úprimne, ochotne obetuje Bohu všetko, čo má. Robí to pre Boha, z hĺbky srdca, nie pre tých, čo tam stáli a pozerali sa, kto koľko dá. Preto ju Pán chváli a vyzdvihuje – pre jej hlbokú vieru v Boha.

Nech je to aj pre nás povzbudením, aby sme porozmýšľali, prehodnotili a poopravili svoju nábožnosť a pýtali sa samých seba: Aj ja dávam Bohu všetko, čo mám, alebo si chcem vystačiť sám?