Keď začíname od konca

Začíname čítať evanjelium podľa svätého Matúša a zrazu sme takmer na jeho konci – 24. kapitola. Vôbec to ale nie je na škodu. Evanjelium nás pozýva k bdelosti.

Keď nás niekto osloví a povie nám, aby sme boli opatrní, väčšinou sa naľakáme. Myslíme si, že nám niečo hrozí. A býva to tak. Niekedy.

No prečo sa na to nepozrieť aj z druhej strany a nezobrať bdelosť ako možnosť neprepočuť Božie slovo? Čo ak nám „hrozí“ to, že Boh sa chce k nám skloniť, osloviť nás, povzbudiť, vnuknúť nové inšpirácie, nové pochopenia znamení čias? Svätý Augustín hovorieval: „Bojím sa, že Boh prejde popri mne a ja si to nevšimnem.“

Jeden priateľ kňaz mi spomínal, ako šiel spovedať do kostola, ktorý nebol jeho farský. Bol tam iba vypomáhať. Vstupoval do chrámu a tesne pred bránou sa stretol s neznámou paňou, ktorej otvoril dvere, usmial sa a dal jej prednosť. Po chvíli, ako sedel v spovednici, prišla tá pani a hovorí: „Už 40 rokov som nebola na svätej spovedi.“

„Prečo idete teraz?“ pýta sa jej. „Viete, vždy som sa bála kňazov a Cirkvi a všetkého okolo toho. Ale keď ste mi dnes otvorili dvere a dali ste mi prednosť, tak som si povedala, že sa netreba báť.“

Buďme pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej nevieme. Buďme pripravení v spovednici, pri oltári, pri kázaní, ale aj na ulici, pred dverami, v obchode. Všade. Pripravení sme vtedy, keď nechodíme po svete s nabitým guľometom, ale s láskou.

Potom ju vieme ponúknuť všetkým, ktorí to potrebujú. A potrebujeme ju všetci. Jeden úsmev, trošku slušnosti a môže to podstatne zmeniť život človekovi, s ktorým sme sa stretli prvýkrát. A možno aj poslednýkrát.

Je tu teda hodina, aby sme sa prebudili zo sna a začali rozdávať Kristovu lásku. Kto opravdivo miluje, je ako vrch s Pánovým domom, ktorý pevne stojí na temene hôr a prúdia k nemu všetky národy a mnohé kmene (porov. Iz 2, 2).

Fakt, na to netreba veľa. Iba byť pripravení, aby sme neprepočuli Božie oslovenie