Kto je za mrežami

V poslednej dobe sme svedkami toho, že aj najväčšie celebrity môžu skončiť za mrežami. Stalo sa to aj Jánovi Krstiteľovi, o ktorom Ježiš vyhlásil, že sa nik väčší ako on zo ženy nenarodil.

A predsa aj tento najpresvedčivejší prorok a kazateľ onemel a začal si pýtať dôkaz pre svoju kazateľskú činnosť, ktorá mu bola pozastavená pre výkon trestu v Herodesovom väzení. To isté sa môže stať komukoľvek z nás, ak pri obrane našej viery sa nám strácajú slová a argumenty a nevieme ako ďalej.

Myslím si, že v určitom veku svojho života sa všetci ocitáme „za mrežami“, teda za niečím, čo nás prinúti zastaviť sa a o všetkom pochybovať, čo nám zoberie aj poslednú radosť, nadšenie či nádej. Hľadíme na Krista spoza „mreží svojej choroby“ a nedôverčivo sa ho pýtame, či ešte môže uzdravovať.

Alebo pozeráme naňho spoza „mreží životného sklamania“ a myslíme si, že nad touto situáciou nemá moc ani on. Tieto „neviditeľné mreže“ dokážu náš život rozdeliť na dva svety: „dovtedy“ a „odteraz“.

Za tým prvým sa nám niekedy chce plakať a na ten druhý pozeráme s nedôverou. V knihe O nerestiach a čnostiach pápež František uvažuje aj nad väzenským priestorom, kde väzni všetko počujú dvakrát silnejšie: svoje myšlienky, výčitky, každé svoje prečo...

Je to priestor, kde noc má silné uši a nedovoľuje spať a deň zasa veľké oči a nedokáže ich zatvoriť. Väzenský deň má ťažký začiatok aj ťažký koniec, všetky dni sa podobajú jeden druhému, nič nové sa od nich neočakáva, sú to dni, v ktorých človek pochybuje o všetkom a o každom.

Je veľa ľudí, ktorí sú uväznení za železnými mrežami, ale ešte viac je takých, ktorí žijú medzi nami s „väzením v sebe“. Raz mi ktosi podaroval zaujímavú ikonu Krista za mrežami.

Keď som sa na ňu dlhšie zahľadel, zrazu som nevedel, kto je za mrežami: Kristus alebo ja? Skutočné väzenie je totiž iba tam, kde niet Krista, ale s Kristom aj najprísnejšie strážená cela na svete sa stáva malým kúskom neba na zemi.