Oční sudcovia

Homília na ôsmu nedeľu v Cezročnom období - C.
Ľubomír Grega 27.02.2019
Oční sudcovia

Snímka: unsplash.com/Kat J

Medzi najväčšie strachy človeka patrí strach z ľudských očí - čo ak ma uvidia, čo si o mne pomyslia, ako budem vyzerať pred ostatnými, takto predsa nemôžem ísť...

Koľkokrát sme si to už všetci povedali v rôznych situáciách. Spokojne môžeme povedať, že ľudské oko patrí k najprísnejšiemu súdnemu tribunálu, pred ktorým chceme vyzerať čo najlepšie a bez najmenšej chybičky.

 V poslednú nedeľu pred Pôstnym obdobím si Ježiš všimol práve túto dvojicu prísnych „očných sudcov“ vedľa nosa a označil ju prinajmenšom za pokryteckú, falošnú až slepú. Chcú súdiť iných, ale v sebe sa nevyznajú, na iných vidia chyby vo veľkosti smietky, ale vlastné vo veľkosti brvien prehliadajú.

Tieto očné sudcovské dvojice vedú súdne procesy všade: v práci, na ulici, v škole, doma, v kláštoroch i v kostole. Do ich súdnej agendy patrí všetko: slová, správanie, gestá, oblečenie, priatelia i nepriatelia, podriadení i nadriadení, dokonca aj samotný Boh. 

Možno si teraz pomyslíme, že je lepšie byť slepý, hluchý a nemý. Určite nie. Všetko je dar od Boha, ale nesmieme to znehodnocovať. Čiže všetko, čo vidíme, počúvame a hovoríme by sme mohli preosiať aspoň cez tri známe Sokratove sitá, aby sme nikomu neublížili. To znamená: To, čo chceme hovoriť, je naozaj pravda? Ak to nie je pravdivé, je to aspoň dobré? Ak to nie je ani dobré, je to vôbec potrebné povedať?

Po preosiatí našich rečí možno zistíme, že často prinášame iba plevy a nie zrno. 

Na ilustráciu jeden príbeh, ktorý hovorí o tom, ako za múdrym pustovníkom prišiel muž a začal vystrašene hovoriť o tom, ako videl na ceste skrúcať sa sto zmijí. Pustovník však zapochyboval. Muž teda spustil na päťdesiat, ale ani tento počet mu neveril. Zišiel ešte na dvadsať. Ale aj nad dvadsiatkou pustovník nedôverčivo krútil hlavou. Nakoniec skončil pri dvoch. Vtedy sa ho pustovník spýtal: „Skutočne si ich videl?“ Muž zmĺkol a po chvíli dodal: „No nevidel, iba som ich počul syčať v kríkoch.“ Naozaj dobre vidíme, počúvame a hovoríme? A vidíme aj dobro alebo iba zlo?