Pán môj a Boh môj

Ráno prvého dňa v týždni sa Ježiš zjavuje Márii Magdaléne. Večer prechádza oslávený Ježiš cez zatvorené dvere a prináša pokoj a Ducha Svätého svojim učeníkom. Dostanú úlohu ohlasovať a moc odpúšťať hriechy. Tomáš tam chýba.

Neskôr nedokáže uveriť, že Ježiš žije. Aby uveril, má jednu podmienku – chce vidieť Ježiša a dotknúť sa ho.

V Tomášovom príbehu môžeme spoznať niektoré črty nášho života viery.

V Jánovom evanjeliu sa Tomáš ozve na štyroch miestach. Keď Ježiš dostane správu, že Lazár zomiera, chce ísť do Betánie. Učeníci ho odhovárajú, ale Tomáš s odhodlaním povie: „Poďme aj my a umrime s ním“ (Jn 11).

Spomíname si, ako sme v živote niečo s odhodlaním sľúbili, prisahali (krst, spoveď, sobáš, zasvätenie sa..)? Ja to zvládnem, nebojím sa, nič ma neodradí...?!

Neskôr vo večeradle, keď sa Ježiš lúči a hovorí o svojom utrpení, Tomáš už si nie je taký istý. Dokonca akoby stratil cestu: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?“ (Jn 14).

Celá odvaha je preč, stratila sa aj cesta a Tomáš zrazu nevie nič. Náhle pády, bolestné udalosti v živote nám neraz vezmú počiatočnú odvahu. Všetko je tmavé a bez svetla.

A potom prichádza tretie slovo Tomáša. Po katastrofe kríža počuje správu o zmŕtvychvstaní Majstra, no neverí: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím“ (Jn 20).

Tomáš hovorí aj za nás – poznáme učenie aj posolstvo evanjelia, no chýba nám viera! Sú tu mnohí, ktorí nám o Bohu hovoria, svedčia, ale nám to nestačí. Tomáš tuší, že so Zmŕtvychvstalým sa nie je možné stretnúť bez jeho pozemského príbehu, bez jeho rán.

Rany nám robia život ťažkým: utrpené krivdy, choroba, zlyhanie, smrť. Ježišove prebodnuté ruky a bok však pojmú všetky naše zranenia a uzdravia ich.

Evanjelium nám nehovorí, či Tomáš vložil svoje ruky do Kristových rán. Ale jeho slovo mu otvorilo oči a on vyznáva: „Pán môj a Boh môj!“

Odhodlanie, pochybnosti, vyznanie... Tomášov príbeh je aj naším príbehom.