Tunel na konci svetla

Prvý je určiť, kde sa nachádzam, druhý je stanoviť, kam chcem prísť. A tretí krok je nájsť spôsob, ako to uskutočním. Potom to vykonať a skontrolovať, či som sa k cieľu priblížil alebo nie. Teda prvá vec je určiť, kde sa nachádzam.

Ak sa chcem dostať do Bratislavy, je dôležité vedieť, či som v Trnave, alebo vo Viedni. Podľa toho musím postupovať. Niekto sa možno usmeje a povie si: načo hovoriť také jasné veci. Zdá sa, že je to potrebné, pretože dnes často počujeme, ako nás niektorí upokojujú, že už vidia svetlo na konci tunela.

Otázka, ktorú si treba položiť, znie: Prečo si automaticky myslíme, že ak je okolo nás tma, sme v tuneli? Evanjelium Piatej pôstnej nedele nám hovorí, že môžeme byť v hrobe. Ako Lazár. Ten nebol v tuneli.

Ak som v tuneli, tak fajn. Prejdem na druhú stranu a budem na svetle. Ak som však v hrobe a chcem sa zachrániť, jediná cesta je zaradiť spiatočku. Vycúvať. Tak potom „spiatočníci“ najistejšie postupujú dopredu a „priekopníci“ sa najviac zahrabávajú do stratena.

Súčasná situácia nám skôr pripomína hrob ako tunel. Netreba sa zbytočne klamať. No Boh nás v tom nenechá. On nemá problém ani s hrobom. Prorok Ezechiel nás povzbudzuje, aby sme Pánovi dôverovali.

Boh sa nám prihovára: „Ľud môj, ja otvorím vaše hroby, vyvediem vás z vašich hrobov a vovediem vás do krajiny Izraela.“ A v evanjeliu Ježiš zvolá veľkým hlasom: „Lazár, poď von!“ A mŕtvy vyšiel z hrobu.

Niektorí teda vidia svetlo na konci tunela. Iní zasa tunel na konci svetla. To je hrob. Preto je stále zásadná otázka, kde to vlastne sme. A druhá je, kam chceme ísť. Boh otvorí naše hroby a vyvedie nás, aby nás aj voviedol.

Je dobre dať pozor na tých, ktorí sa tvária, že nás vyvádzajú, a nevedia odkiaľ. A druhá vec, ktorú nevedia, je, kam máme ísť. Pretože je ľahko rozboriť starý základ sveta.

Na to stačí vyrobiť zopár dostatočne silných bômb. No vytvoriť niečo nové, to je už problém. Na to potrebujeme Božieho Ducha, ktorý jediný oživuje a je tvorivý. Niekedy jediná cesta vpred môže byť paradoxne návrat.