Vedel sa učiť od učeníkov

Avšak bol aj v žalári, do ktorého ho posadila jeho neistota. Ako sme počuli minulú nedeľu, Ján ohlasoval príchod ohňa a sekery, ľudí videl ako hadie plemeno. Kristus prichádza, ale bez toho všetkého. Čo sa deje? V Jánovom srdci sa, prirodzene, zobudí neistota a otázka: Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?

Nechceli by sme sa nikdy dostať do jeho situácie. Začal pochybovať o tom, ktorému po celý život pripravoval cestu a o ktorom vyhlásil: „Hľa, Boží Baránok.“ To bolo ťažké väzenie, v ktorom sedel Ján. Väzenie svojich vlastných predstáv o Kristovi.

Našťastie, vedel ako von. Poslal svojich učeníkov za Kristom a on mu odpovedal, nech sa nebojí. Napĺňa proroctvo proroka Izaiáša: slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí... Ján bol veľký, najväčší z tých, čo sa narodili zo ženy, pretože sa vedel učiť aj od svojich učeníkov. Jeho pokora oslovila i samotného Ježiša.

Ako často sedíme v žalároch svojich predstáv o Kristovi! Máme 20, 30, 40, 80 rokov a vieme o ňom to, čo sme sa naučili pri prvom svätom prijímaní. Nie je to väzenie? Sme síce dospelí, ale naša viera, čo sa týka poznania a vzťahu s Ježišom, ostala na úrovni malých detí.

Potom sa za ňu hanbíme. Treba spraviť krok zo svojho väzenia detských predstáv a spýtať sa Krista: Kto vlastne si? Ako ťa môžem hlbšie poznať? Ako odkrývať tajomstvo tvojej nekonečnosti? Čudujeme sa, že naše kresťanstvo je unudené, smutné, trápne, absolútne nehorľavé?

Kristus priniesol oheň achce, aby už horel. Prosme Ducha, aby nás naplnil. Potom roztvoria oči slepí a uši hluchých sa otvoria. Ako jeleň skákať bude chromý, jazyk nemého radosťou vykríkne. Naša viera bude objavná, radostná, chytľavá.

Svieca sa zapaľuje od sviece. Ak nehorím, nemôžem nikoho zapáliť. Ak chcem horieť, musím prosiť Ducha Svätého o oheň viery a hlavne sa mu otvoriť. Pán stojí predo dvermi a klope. Kto mu otvorí, k tomu vojde. Neistota, hľadanie, otázky – to nie je kríza, ale výzva spraviť krok vobjavovaní krásy nášho Pána.