Verím, teda vidím

Nedeľná bohoslužba slova nás aj svojou dĺžkou postupne pripravuje na vrchol Pôstneho obdobia, keďže sa znovu započúvame do dlhšieho dialogického evanjelia, ako to bolo pred týždňom.
Ľubomír Grega 17.03.2023
Verím, teda vidím

Ilustračná snímka: flickr.com/FR Lawrence Lew, O.P/CC

Evanjelista Ján zaujímavo zachytil nezvyčajné uzdravenie slepého od narodenia, spojené s vyšetrovacou, respektíve „posudkovou“ komisiou farizejov snažiacich sa zistiť, či slepec od narodenia bol naozaj slepý a kto ho skutočne uzdravil.

Toto evanjelium nám v niektorých momentoch mimovoľne dvíha obočie, ale aj vyvoláva úsmev. Napríklad samozrejmosť, s akou ľudia dokážu pohotovo hľadať hriech za utrpením človeka a nevidieť Božie skutky; alebo udivujúca príprava Ježišovej „očnej masti“ zloženej z hliny a jeho slín; alebo čoraz väčšia bezradnosť farizejských vyšetrovateľov, ktorá sa skončí vyhnaním uzdraveného.

Ak sa nad celým príbehom pozorne zamyslíme, zistíme, že všetky riadky evanjelia smerujú k jednému dôležitému ľudskému rozhodnutiu: buď verím v Ježiša ako svojho Boha a Pána, alebo o ňom stále pochybujem a hľadám pre svoj život iného boha.

Niektorí dlhoroční „hľadači Boha“ radi argumentujú aj tým, že by v neho ochotne uverili, ale musia zažiť niečo výnimočné, až zázračné, čo by ich presvedčilo. Lenže príbeh evanjelia jasne hovorí, že ani zázraky nemusia byť pre vieru v Ježiša presvedčivým argumentom.

Veď aj tí najbližší, ktorí takmer denne videli žobrajúceho slepca, mali zrazu pochybnosti, či je to naozaj on, alebo sa mu iba podobá. Z celého príbehu vychádza na povrch ešte jedna, oveľa horšia slepota, ktorá sa netýka očí, ale ducha.

Duchovná slepota bráni človeku vidieť Boha v jeho živote. Touto chorobou trpí nepomerne viac ľudí ako stratou zraku. Preto je medzi nami mnoho tých, ktorí hovoria, že vidia, ale nevidia.

Nedá mi však, aby som na konci nepoložil pred nás ešte poslednú evanjeliovú otázku: „Sme azda aj my slepí?“ Po odpoveď si treba zájsť k Ježišovi.