Vytrvalá modlitba

Pre mnohých ľudí je modlitba v prvom rade zbierka prosieb. Často sa k tomu pridáva predstava, že Boha treba upozorniť na naše problémy a želania, aby mu neušlo to, čo od neho chceme. Na konci takéhoto postoja je neraz zistenie, že modlitba takto nefunguje. Nasleduje sklamanie, pochybnosti, nedôvera, ba aj hnev na Boha.

Ježiš nám dnes rozpráva podobenstvo o vytrvalej modlitbe. Hlavné postavy ale nemajú nič spoločné s modlitbou. Najprv je tu sudca, ktorý má byť spravodlivý a stáť na strane ľudí i pod Božím zákonom. Koná však úplne inak.

V centre jeho pozornosti je on sám – nie človek a ani Boh. Potom je tu vdova, ktorá nemá nikoho, iba protivníka, ktorý ohrozuje jej existenciu, a volá o pomoc. Sudca na konci svojich úvah príde na to, že bude pre neho lepšie, keď pomôže. Nie obrátenie, nie spravodlivosť, ale vytrvalosť vdovy a možné nepríjemnosti z jej strany ho pohnú k zmene.

Potom začne Ježiš hovoriť o Bohu. Boh obráni svojich. Kdesi v pozadí akoby zaznel hlas Dobrého pastiera, ktorý pozná svoje ovce a aj život položí za ne (porov. Jn 10). Boh nie je nespravodlivý sudca. Človek nepotrebuje naliehanie, dobiedzanie, aby sa domohol svojho práva. Práve naopak! Ježiš hovorí, že Boh pozná núdzu človeka a hneď ho obráni.

Prečo potom nevypočuje všetky naše prosby? Vari nie sú volaním z hĺbky našej duše? Voláme predsa ako apoštoli v búrke: „Zachráň nás, hynieme!“ (Mt 8).

Jednu dôležitú vec si potrebujeme pri modlitbe uvedomiť. Boh, ku ktorému voláme, je stále ten istý. Jeho láska k nám je nemenná. Naše volanie, opakované, vytrvalé, nezmení v Bohu nič. Láska zostane láskou.

Modlitba nemení Boha, ale mení človeka. Vytrvalosť v modlitbe zmení mňa. Boh je vždy ten, kto sa ku mne obracia v láske. Musím tomu len uveriť. Keď nás Ježiš vyzýva na vytrvalú modlitbu, robí to preto, aby sme sa menili.

Máme sa stať ľuďmi, ktorí svoje životy celkom dávajú Bohu. Veria, že on je ich Otec a že ich nikdy neopustí. Takúto vieru chce nájsť Ježiš na zemi, keď znova príde.